Trápna smrť
gabi 22.4.2013 | 12:56
Dcéra prichádza domov z práce, plná nových zážitkov, zohrievam obed, kým papká a rozpráva, už chystám kávičku. Do jednej šálky Velvetka, do druhej Ricoré, prvá sa zalieva vodou, mliečko až nakoniec, Ricoré s mliekom šup do mikrovlnky na dve minútky, voda vo varnej kanvici buble.
Rozhovor fičí aj s plnou pusou, ohnivo, napínavo, vzrušujúco, dnes je toho toľko... Na lyžičke zostala kvapôčka kávy, obliznem, ale debata v plnom prúde si žiada svoje, rýchlo rýchlo, aby som nezabudla, dôležitá poznámka k aktuálnej téme, nádych a...nič. Nevylezie ani slovko, viac sa nenadýchnem.
Pokoj, nie je to po prvýkrát, beží mi hlavou, treba to rozdýchať, zhlboka, zospodu natiahnuť, akoby zhíknuť, rozkašľať sa a už bude dobre. Pár márnych pokusov, oči vytreštené. Dcéra spozornie, vyskočí, zozadu ma zdrapne obomi dlaňami pod rebrami v oblasti žalúdka, prudko k sebe strhne, pritiahne, zázrak. Rozkašlem sa. Nechápem. Všetko prebehlo tak rýchlo, postupne precitám, moje „malé dievčatko“ mi zachránilo život!
- To čo si urobila? Ako ti to napadlo? Vôbec si nespanikárila.
- No vidíš, to je Heimlichov hmat. Teoreticky ovládam prvú pomoc a konečne som si to vyskúšala v praxi. Vždy si mi nadávala, ako môžem pozerať všetky tie seriály – Chicago Hope, Klinika Grace, Dr. House... a pozri! Čo myslíš, odkiaľ toto viem?
Ešte stále sa neviem spamätať, zaprisahávam sa, že už nikdy, naozaj nikdy nebudem rozprávať počas jedla, pitia, oblizovania... Vážnosť situácie pominie a začínam vtipkovať.
- Vieš si predstaviť, aké by to bolo trápne? Kamarátka sa ťa pýta, tvoja mama zomrela? A čo sa jej stalo? Aaaale, zadusila sa kvapkou kávy. Alebo oznam v regionálnych novinách, x-ročná žena zomrela na následky udusenia kávou.
- Mama prestaaaň, to je naozaj čierny humor!
Rozhovor fičí aj s plnou pusou, ohnivo, napínavo, vzrušujúco, dnes je toho toľko... Na lyžičke zostala kvapôčka kávy, obliznem, ale debata v plnom prúde si žiada svoje, rýchlo rýchlo, aby som nezabudla, dôležitá poznámka k aktuálnej téme, nádych a...nič. Nevylezie ani slovko, viac sa nenadýchnem.
Pokoj, nie je to po prvýkrát, beží mi hlavou, treba to rozdýchať, zhlboka, zospodu natiahnuť, akoby zhíknuť, rozkašľať sa a už bude dobre. Pár márnych pokusov, oči vytreštené. Dcéra spozornie, vyskočí, zozadu ma zdrapne obomi dlaňami pod rebrami v oblasti žalúdka, prudko k sebe strhne, pritiahne, zázrak. Rozkašlem sa. Nechápem. Všetko prebehlo tak rýchlo, postupne precitám, moje „malé dievčatko“ mi zachránilo život!
- To čo si urobila? Ako ti to napadlo? Vôbec si nespanikárila.
- No vidíš, to je Heimlichov hmat. Teoreticky ovládam prvú pomoc a konečne som si to vyskúšala v praxi. Vždy si mi nadávala, ako môžem pozerať všetky tie seriály – Chicago Hope, Klinika Grace, Dr. House... a pozri! Čo myslíš, odkiaľ toto viem?
Ešte stále sa neviem spamätať, zaprisahávam sa, že už nikdy, naozaj nikdy nebudem rozprávať počas jedla, pitia, oblizovania... Vážnosť situácie pominie a začínam vtipkovať.
- Vieš si predstaviť, aké by to bolo trápne? Kamarátka sa ťa pýta, tvoja mama zomrela? A čo sa jej stalo? Aaaale, zadusila sa kvapkou kávy. Alebo oznam v regionálnych novinách, x-ročná žena zomrela na následky udusenia kávou.
- Mama prestaaaň, to je naozaj čierny humor!