zniesli na lúku medzi cintorín a školu
kytice perleťových oblakov a
zaborené zobákmi v našuchorenom perí na hrudi
snívali
o mieste kde sa zrodilo nebo

vraj
už vedia o čom stromy šepkajú hviezdam
keď chcú uniknúť
brodením v ľahučko naklíčených túžbach

moje bociany

vytušia ťarchu osamelých
a v majestátnom náprahu krídel
odtiahnu na juh

opäť
bezo mňa