sedávam pri prameni
akoby to čo povieš potrebovalo piť
v rozhýbanom dychu cítim tôňu hasnúceho
odkázaná na uzdu

jemnoslabičné objatia s pravými čipkami
nechávam pod dužinou
nepredstieram
no tak ochutnaj

zaplav ma
slovami zomknutými
že cez ne neprenikne ani môj šepot

pokojne ma zaplav prosím
dobre vieš
budem po dúškoch

vrátim sa
tisíckrát
smädom rozochvená k plaču

uzavrela som dohodu
s tienidlom lampy farby medu
ak nepremeriam každé slovo pod jazykom
pohodí ma strieborným nočným motýľom

ale Ty
ma omilostíš
aj pred sebou
pred samou