asi tak
na konci štvrtej kapitoly si zbadal
že už nič necítim

sedím prázdna na kamennej dlažbe
vdychujem
teplú plodovú vodu

prameniacu kdesi
v chladne
pod mojím rezignujúcim telom..

nesnaž sa
hrou slnka a vitráží
otvoriť mi oči

neznesiem pohľad
na Kristovu odovzdanosť
na tichú debatu okolo ich stola ..

túžim preniknúť studeným kameňom
len raz vidieť môjho nenarodeného
stáť po kolená v tej vode

zaspievať mu
nezobuď sa.... nezobuď sa....


a refrén nechať spomienkam
.