včera v noci topole za záhradami pochopili
prečo rástli smerom k nebu
ráno povyzliekané zo snov
sa praskotom zadrapili o náruč práve rozoranej zeme

videl si už padnúť starý strom?
keď mu vyrazený dych
vytreští oči údesom až do bezvedomia
videl si?

myslela som na topoľ čo nemal s kým snívať
jeho túžba lietať bola tak silná až uveril
že je vŕba
zbútľavel takmer do zabudnutia

odrážaním vetra ma naučil
ako sa vyhnúť bolesti z času
osamelosti a tomu čo ostalo z oblohy
pod kameňmi
-
-
nedôverčivá ako jeseň
-
dobrovoľne rozprávam sama so sebou
keby sa dalo
vylámem si srdce
obnažením trpkého priestoru /ako na kopci za záhradami/

namáhavo cinknem
o vlastnú pýchu
v koreňoch zostane trýznivé cnenie
možno konečne zistím

načo mi po celý čas boli
..ach bolí
odstraňovanie vrasteného
praskaním
-
-
odložím srdce nabok
-
ale to nie je všetko
zabudnem na tvoju nahotu..sľubujem
že si ju nezapamätám
vrátim sa tam kde nič nie je
ani kroky naspäť
ani topole
ani lomenie hry na verím – neverím

len Verím