chrbtom k nahote

toľko rokov
a nič sa nezmenilo

len slová si už z vlasov nevyberám
v závratoch samé nájdu cestu
zahrabú sa
jedného dňa ich vypíšem do veršov
alebo sa zapichnú
tak šialene nástojčivo ako vyhladnuté stromoradia
občas vykrikujem dokedy!
dokedy sa ma budete dotýkať
pritískať ma k sebe zmrzačenými
d..o..k..e..d..y

neurčitým predstavám o tom dni
vyčítavo pozriem rovno medzi konáre
v ktorých sa neoplatí stratiť
tak rozhodne pozriem zelenými
zákrutami ich prinútim počúvať
ako vo mne zuní žena
obchytkávaná triezvením
pozhŕňam nezvládnuteľné
zhrubnuté
a začnem prosiť odznova

je lepšie ostať
bez seba
nezakopávať