...
bezuzdne
rozvláčil na kopytách
riekanky z detstva

.....vtedy som verila
.....že v každej hline skoroblate sú ukryté
.....bosými som ich
.....hnala
.....za široko vycerený horizont
.....mojich zelenkavých očí
.....strniskami
.....nedbajúc..


v hrivách šľahajúcich do slabín si umlčal
pieseň o cválajúcej
oblohe
hľadajúc brod
plytčinu tam
kde bola číra hlbočina

neveril si že
ohrada môže ostať otvorená
a ja ti neujdem

dodnes neveríš