len či som schystaná

tmolím sa so skleným pohľadom
zíverená
skresľujem si odraz sveta
v najspodnejšej polohe
slnko visí
hlbšie ako obradne zakliesnené ticho
a vo mne ako v lese
som plná čohosi no nepretekám
opodiaľ muž
v rukách pohár s medom i môj pokoj
obchádzavo mlčí o minciach na vyhasnutých očiach
začínam sa neznášať
od toho dňa
bábikám trucovito obraciam zrak
dovnútra vnútra
lámem si nechty
naliehavou zvedavosťou psa utrhnutého z reťaze
čohosi
plná plná plná
ako keď tebou prejde strach a nevieš
koľko ostalo v tebe

vlastne sa už tratím
myšlienky skracujem na slová
vzdujú strop do obrovskej klenby
zapália katedrálu
čo by mala znieť fialovo
v hrudi
a mne sa chce revať


máš horúce čelo
povedal
.
.