.

piatkové nábrežie s divými kačkami
zahmlené jazzovým pianom
ma zbavovalo usadenín a obavy že
druhý breh nie je
ako vyzeral byť
že zachutí
viac ako prebúdzanie na rozmáčaných dlaniach
keď som sa bála
že mi z teba preskočí
a z ticha naťahaného medzi okruhliakmi
som ukričala zvuk
pieseň s akordmi introverta

ako blázon verný rozumu
opakovala

.....musím sa vynoriť
.....musím
.....a trošku odtiahnuť
.....od seba
.....určite existuje
.....cesta von


hovorím si

.....nemôžeš takto ostať!

lenže čo ak
tá druhá vo mne nechce
nikam odchádzať ani sa odťahovať
je krásne nedbalá a nič
nič nechce len tak
žiadne odznova
žiadne trúchlenie
pobláznená
slovami ktorým stále niečo chýba
búšia fantazírujú o láske i smrti
nezadržateľne sa množia
ako klopkanie opätkov na stanici
kam sa vlámala poézia
odkiaľ sa už nedá nikam
odísť
hovorím si znova a znova

.....nepatria mi
.....nepatrím si



.