V ten večer sme sa zišli všetci do jedného. Nemusela som počítať hostí, pretože stačil skúsený pohľad a záber zostal ucelený.
Uvítací ceremoniál sa nekonal, nikto z nás si nepotrpel na oficiálne frázy. Namiesto toho na stole ležal klobúk a v ňomposkladané papieriky. Servíroval sa na veľkej striebornej tácke. Z kávy sa parilo do pokušenia dať si rozvláčny hlt a prižmúriť oči pred skutočnosťami, ktoré sa pohodlne rozvaľovali na dne tvídovej čiernej. Prišla som na rad, ruka zalovila a vytiahla osudové konštatovanie s otázkou, ktorá zasiahla priamo na solar
plexus.

„Si dobrý pozorovateľ, vynikajúci analytik, vnímavý človek. Skúmaš život zo všetkých strán a darí sa ti. Ako svoje znalosti využívaš v každodennom živote? Sú ľudia v tvojej blízkosti šťastní? Prišla si na to, že láska je stavebná jednotka každej minúty. Koľko z nej daruješ jednej hodine? Jednému dňu? Z čoho máš najväčší strach? /strach treba chytiť za rohy a zatriasť ním, inak ťa na tie rohy nemilosrdne naberie, pamätaj/."

Čítala som nahlas svoj darček a ako protihodnotu som urobila gesto, spontánne. Čiže ono urobilo mňa. Schúlila som sa na stoličke, takmer ma nebolo vidieť a čakala som na výbuch, ktorý mal nastať v mojej hlave. On nastal, ale vo vnútri a tak som sa nemala na čo vyhovoriť. V predstavách, ktoré boli ešte včera realitou som videla ľudí, ktorí si pri mojich slovách vzdychli, pokrčili bezradne ramenami a radšej zostali ticho.
Vedeli, že to nemá význam. Som totiž človek večne nespokojný. S inými, so sebou, s časom, s priestorom, so všetkým. Ak pocítim, že ma chce niekto tvarovať, predbehnem ho a vytvarujem sa do pózy, ktorá mu pripadá ešte bizarnejšia, ako tá predtým. Tak to radšej nechá tak.

Prišiel na rad muž, ktorý sedel vedľa mňa. Dlho sa prehrabával na dne, pokiaľ začal stúpať. Tie dve minúty, ktoré šušťal, mu neodpustím. Mám totiž veľmi háklivý sluch. Pozrel na mňa, ja som zazrela a vytrhla mu papier z ruky. Ak by totiž aj pri čítaní mal
vydávať tektonické zvuky, nikdy by sme sa nedozvedeli, čo sa k nemu dostalo ako súčasť jeho osobnosti.
Som rýchla v reakciách.

„Si muž samotár, skúšal si asketický život, zahĺbiť sa do seba a nedarovať pôžitkom ani nádej. Od detstva si bol sám, cítil si sa sám a chcel si byť sám. V štrnástich si našiel na povale sväté písmo, knihy a sošky, ktoré ťa fascinovali. Bol v nich návod na život zasvätený Bohu. A ty si pochopil, že si povolaným. Meditoval si, aj keď si nevedel, že je to tak. Spával si na zemi, sedanku na bycikli si si nastavil tak, že po desiatkach kilometrov si krvácal.
Chodil si na cintorín a staral sa o mŕtvych. Chodil si medzi ľudí, aj keď ti to nebolo príjemné a vlieval si im dôveru a chuť niečo dokázať. Vraveli o tebe ako o zázraku. A chodili častejšie, chodili stále v hojnejšom počte. Ty si medzitým blúdil v kostoloch a
spovedal sa takto: Chcel by som sa vyspovedať. Ale poprosil by som o generálnu spoveď. O spoveď, kde môžem povedať o svojom živote všetko. A stalo sa.
Prečo nie si v kláštore, keď si bol taký zanietený mladý muž? Prečo nie si pri ľuďoch, ktorí potrebujú tvoju útechu, pomoc, tvoju zanietenosť pre veci nebeské? Máš rodinu a nevieš jej dať ani to, čo si predtým daroval cudzím nezištne? Nikto sa nenarodí len tak. Bez zmyslu a cieľa. Pochopil si ten svoj? Alebo budeš čakať radšej smrť? To je dobrá taktika na odvedenie pozornosti. Len tak ďalej. Gratulujem.“

Muž zaskučal. Muž sa pozrel na nás ostatných, prevrátil stoličku a s hrmotom dopadol aj on. Na zem, studenú a bezútešnú. Búšil do nej päsťami, no neotvorila sa. Nepohltila ho, zostal medzi nami a jeho telo darmo prosilo o zneviditeľnenie. Potom som si všimla, že živá mŕtvola nemá z mužského tela nič. Bola to žena a jej mužská energia.

Ďalšia v poradí bola ženská, ktorá si myslela, že jej patrí celý mužský rod. Chcelo sa mi na ňu napľuť, no načo. Pľula na seba každý deň nenávisťou. Trhala si kožu na tvári, obhrýzala nechty. Nevedela, čo je to pokojný spánok. Tárala niečo o zamilovanosti, no ja som ju poznala príliš dobre. Aj keď dvadsať rokov patrila jednému mužovi, teda nepatrila, ibaže zatiaľ neroztrhala sobášny list, o lásku nebola schopná ani zavadiť. V
sebe. Nieže len nebola schopná o ňu zakopnúť, ona sa jej vyhýbala oblúkom. Nevedela, čo to je. Stačilo, že ju strašila a mala z nej ešte hrôzostašnejšie nočné mory ako z jedu, hnevu a odporu.
A niekto jej dookola prízvukoval: „Ak príde, zabiješ ju bez použitia sily, stačí ti k tomu karma, zostať v dvojici bez dvojice.“

Dozvedeli sme sa o nej, že nie je nedobytnou pevnosťou a že nie je kameňom, ani vyvretou lávou, z ktorej sa melie prášok na posilnenie imunitného systému. Že je obyčajným človekom, schopným citu.
Zostala po prečítaní úplne pasívna, akoby sa jej to netýkalo.
Pozerala na nás ostatných a v pokoji si naliala deci červeného vína. Svoju úlohu zvládala bravúrne. Nikto sa k nej nikdy nepriblížil. Teda okrem jedného muža. A to ju svojím spôsobom vyhadzovalo z neutrálu do rôznych polôh. Myslela si, že je to
nemožné, ale predsa to bolo tak. No nemala v pláne o tom nikoho informovať a už vôbec nie dotyčného.

Ešte stále zostala polovica hostí bez naklonenia sa k vyrieknutému.To, že tam bola iba jedna stolička, nemusím zdôrazňovať.
Pokračovanie zajtra, keď si ku mne prisunie kreslo muž s osudovým pohľadom.

Niečo ma donútilo pootočiť hlavou.
Bol to chlap, ktorý sa usmieval. Usmievať sa bezdôvodne mi pripadalo vždy zvláštne.
V ruke držal vrecúško. Nahol sa k mojej pootvorenej dlani, aby jeho zostala prázdna. Môj údiv bol evidentný.
Pozerala som sa na krvnú konzervu.
Na špeciálnom obale bol štítok: 0 pozitív, 430 ml. Odkiaľ mohol vedieť, akú mám krvnú skupinu? Ako mohol, čo len tušiť, že som dlhodobo nedokrvená? Veď na líca si pravidelne nanášam egyptskú hlinku a pravidelne užívam prvok so značkou Fe. Zahľadela som sa mu do očí. Skúmavo. Na celých päť minút.
Zreničky sa otvorili a vpustili ma dnu ako osobu, ktorá sa vracia po dlhej, predlhej dobe domov.
Našla som zabudnuté životy, našla som človeka, s ktorým hrám už minimálne tristo rokov šach. Nechal ma pochopiť rozloženie figúrok, ako aj to, že som na ťahu.
Pešiakov som stratila ešte v dospievaní. Aj tak boli nanič. Nestrážili ma, iba mi kryli predok. Pred inými, nie pred sebou.
Prisunul si kreslo ešte bližšie a dal najavo, že si veľmi rád vychutná druhú polovicu zoznamovania s črtami pozemských.

Klobúk sa dostal k mužovi, ktorý bol samotárom väčším ako sám vlk z knihy Hermanna Hesseho.
Vyhľadával samotu vždy a za každých okolností a ak sa náhodou ocitol v dave ľudí, udržiaval si odstup hodný uznania.
Vo vrecku mal spásonosnú vetu: „Sústreď sa do svojho vnútra, všetko ostatné je klamstvo zmyslov.“
Ruku si schúlil do vrecka a hánkami čítal jednotlivé slabiky. Nenávidel ľudí, nenávidel vzťahy, nenávidel seba. Ale bol nútený dožiť a tváriť sa, že sa to dá vydržať.
V skutočnosti sa to vydržať nedalo. Preto mal aj druhé vrecko. V ňom svoj arzenál. Neprezradí aký. Stačí, že si mohol po ňom potľapkať, nahmatať obrysy a pokojne kráčať v začatom. Potreboval cítiť, že sa môže kedykoľvek rozhodnúť konvertovať z viery do ateizmu.

Vytiahol si list, pretože keď papier rozložil, bol to veľmi dlhý list.
Úryvok z neho: „Vieš, že si súčasťou väčšieho celku, chápeš, že Tvoje vedomie má oblečené telo, podvedomie má cez seba prehodené sny a intuície a nevedomie má širší záber, ako si dokážeš predstaviť. Tak prečo sa odťahuješ od spoločnosti? Pokladáš sa za nadrasu? Alebo za nehodného? Prečo ten mylný úsudok? Prečo sa nálepkuješ? Si tovar, alebo tvor? Prestaň sa hodnotiť a choď už žiť.“
Mužovi sa roztriasli ruky, srdce sa podvolilo tachykardii a plytké dýchanie dodalo šokovanej polohe biely nádych.
Mal aj tretie vrecko, vytiahol odtiaľ teplo a pokúsil sa rozmraziť šťastný zajtrajšok.

Zatiaľ sa odkiaľsi vynorilo dievčatko. Mohlo mať sedem rokov, dva vrkoče s katarínkami a jeden nefalšovaný úsmev, ten s iskričkami v očiach. V skutočnosti to boli prskavky zapálené od slnečného stavu bez zodpovednosti.
Konečne niekto, kto do ponurej atmosféry vniesol život. Štebotajúci a bezprostredný. Pribehla ku klobúku, vytiahla písmenká a začítala sa tak sústredene, že zabudla na všetko ostatné.

„Čaká ťa neľahký život, ale zvládneš ho. Vieš, že pravdovravnosť som ja sám. Dlho budeš mať to, čo potrebuješ k rozbehu pod nosom, no nebudeš to vidieť. Odrežeš si cestu zakaždým, keď ti podsuniem smer. Ale príde deň, keď ti to všetko poslúži ako ponaučenie a ty spoznáš, že zložitosť bola len v tvojej hlave, bolesť len v tvojom chápaní a trápenie iba v myšlienkach. V skutočnosti nič z toho neexistovalo.“

Dievčatko si karmu nechalo ako záložku do rozčítanej rozprávkovej knižky a odcupitalo. Jej myseľ bola už dávno niekde inde. Tam, kde chcela byť. Maniere dospelých zatiaľ poznala len ako výsledok rodičovskej výchovy.

Posledná bola na rade moralistka. Mať takú doma, šediviem od nôh.
Každá závislosť, každý pôžitok bol pre ňu neprijateľný.Keby si to aspoň nechala pre seba. Ale nie. Dávala najavo svoje opovrhnutie. A nie hocijakým spôsobom. Nepríjemným, ešte nejpríjemnejším, najnepríjemnejším. Aj pri čistení látkového
komína sa tvárila ako čestná stráž etického princípu.

„Prečo súdiš iných? Ja viem, súdiš aj seba. Odsúdila si sa už dávno. Pritom je to donebavolajúce. A odtiaľ zosielam tento odkaz. Všetko, čo ti vystiera ukazovák, zabaľ do plachty. V predstavách. Všetko, čo ti nedovolí uvoľniť sa. Čo ťa hnevá a privádza do zúrivosti. Plachtu pevne zviaž, vykráčaj s ňou na kopec a zhoď ju do priepasti. Budeš sa cítiť ako nový človek. A k slabostiam iných sa budeš stavať s láskou a trpezlivosťou. Pretože ja som ti odpustil už dávno.“

Moralistka sa zhrbila a vytiahla z kabelky vreckovku. Na tento účel, ktorý práve prebiehal, ju ešte nikdy nepoužila.

Niekto mi klopkal po pleci, vyklopkával rytmus Paganiniho.
Vtom som si uvedomila, že aj moja noha sa zapojila do hudobnej slávnosti. Naše duše sa o seba nenápadne obtreli, naše srdcia splynuli s prietokom krvi, obaja sme prichádzali v rovnaký čas k prekrveniu. Výdatnému ako raňajky do postele. Vstala som z nej a nahá sa zadívala na muža, ktorý sa práve prebúdzal.
„Som tak rada, že si v ten osudový večer držal zrkadlo pred mojou tvárou bez jediného krivého slovka, bez pohľadu skríženého s trestom smrti. Vtedy som ešte nevedela, že zrkadlo drží vyššia moc. A ty ako jej predĺžené rameno, si čakal, až pochopím. “