Opičie ženy sa približovali, niesli v sebe vreskot,
samci chýbali,
práve sa pokúšali založiť rod, požehnaný hluchotou.

Keď som obtrhala všetky nápady,
narástli ďalšie, ešte zahnutejšie,
ľutovala som stonku,
neviem, či preto, že vyzerala ako ja,
alebo sa tvárila v tráve zeleno.
V kažom prípade sme mali
rovnaké znetvorenie,
ktoré odchýtalo
čas do dlhých pomlčiek.

Potom som dlho nevyšla z domu,
čo pozdrav, to rekapitulácia nechceného,
tváre mi pripomínale dyne
vyrezané pre halloween,
pre bezobsažnosť,
sfúknuť svet bolo prianím,
neskôr naliehavosťou,
aby sa vrátil namiesto ženy muž.

Otvorené, doteraz neviem,
kto zvesil tmu z pántov,
kto vykríkol, že radšej
klystír do hemisfér,
ako samota z baranieho krachu.

Liečba anorektickej budúcnosti
prebehla úspešne, bola pri tom
použitá biela plachta,
pod ktorou sa zrkadlo zadýchalo,
vtedy niekto do neho nakreslil
skutočné črty.