Som v zvláštnom priestore. S tabuľou, ktorá píše moje myšlienky. Napodobňuje pravopis, ktorý som si určila ešte vo veku dozrievania. Teraz som už zrelá. Do blázinca. A tá čierna doska sa rozpíja do machule. Tmavé skriptá, čo obtlačili mozog do profilu psychopata.

Vraj som zabila. Neviem sa k tomu vyjadriť. Aj na súde na otázku, či som pochopila význam slov, keď prečítali obžalobu na moju osobu, som odpovedala pravdivo: Pochopila, ale nepočula. Chápala som podľa tónu a podľa výrazu obecenstva v sieni. Úchylná hra, tráviť čas ako súčasť spravodlivosti, sadnúť si do zadného radu a potom tam vonku predniesť v inom duchu, v duchu zlého, satanského, s obludnými rozmermi. Načo je to dobré? Nikdy som sa nepriživovala na cudzej bolesti. Iba ak bolo treba zmierniť jej intenzitu. Vtedy som ju zabalila do pochopenia a utíšila jej nepokojné telo, blúzniace výkriky.

Teraz som prišla na rad ja. Sedím a pozerám. Do seba. Ostatné som už videla, nie je mi to k ničomu, opakujúca sa elipsa, špirála, ktorá ma priviedla do bodu varu a vychladnúť ma nechala až s krvavými rukami. Nemôžem povedať, že by som si vraždu plánovala. Síce veľakrát som povedala, že môjho suseda znesiem zo sveta. Dvadsaťpäť rokov sedel v Leopoldove a potom sa mi nasťahoval do dvora. Do rozpadávajúceho sa domu, ktorý zdedil. Bola to sviňa a kanec v jednom tele. Smradľavom, špinavom, chrochtajúcom. Keby k nemu nechodili tie úbohé kreatúry. Nemám nič proti čerstvo prepusteným z väzenia, no oni nemali kam ísť a tak sa mi vo dvore rozrastala rodinka potkanov. Po zemi injekčné striekačky, za bieleho dňa odbavovanie sa na mékajúcej koze, stávky, kto čo urobí sučke kokeršpaniela, pedofili slintajúci po mojich deťoch. Naša zámocká dlažba pred domom sa stala parkoviskom pre sanitky a policajné autá. To pochopí, len ten, kto to zažil. Že ako môže človek otupieť. Keď mi pred vchodovými dverami ležali dobití zomierajúci a prosili, nech zavolám sanitku, len som otvorila dvere, dala ruky pred seba a čakala, kedy vychladnú. Takto som odprevadila troch. Boli to trosky. A požierači mojich nervov. A tak, po vyhrážkach ako mám čakať olaských cigánov, ktorí si prídu so mnou zahrať hru, dá, nedá, som vykonala to, čo ma uspokojilo. Normálne som pocítila vzrušenie, extázu, keď som nožom bodala do krku. Neviem, prečo nie do hrude. Ale čo na tom, nie som profesionálna zabijačka. Nikto ma neučil presným ťahom čepeľou. Bola som tam vtedy len ja a moja túžba po tichu. Už som nechcela počúvať hluk švábov. Ten krk som mu dobodala natoľko, že hlava visela už iba na potrhanom väzive. A potom som otvorila poklop na žumpe. Nemôžem za to, že som ho vždy považovala iba za fekálie. Skončil tam, kde patril.

Ale dosť už o tom, iné je teraz podstatné.

Moja vina a moja diagnóza. Porotcovia ju na základe výpovedí a posudku od súdnych znalcov zrolovali do jedného slova. Takého, ktorému neverím. Ktoré obsahuje vražedné šialenstvo, amok, kde si človek neuvedomuje, čo koná. No ja som to prežívala, vedela som o každom jednom pohybe zeleno-čiernej rukoväte. Bol to nôž na vykosťovanie. Milujem pitvať, ale človeka? Na to nemám školu. Aj keď anatómiu poznám dobre. To nechám na patológov.

Môj obhajca mi gratuluje. Vraj sme to dokázali. Bože, čo sme dokázali? Že zver a človek je len synonymum? Že ľudská rasa sa skladá z kriminálnych živlov, akým som aj ja? Môžem tvrdiť, že je to prenosné. Že je to ako infekcia, nechutná viróza. Veď sme boli dvorania, s jedným chodníkom, s jednou bránou, s jednou záhradou. A nie zbytočne sa vraví, kto s kým žije, s tým vyje. Aj ja som začala vyť. Zavýjať a potom zabíjať. A čo? Kto by mi pomohol, keby som iba sedela za stolom s hlavou v dlaniach? Nemôžu vedieť, či v ten deň som nemala ako obeť skončiť ja. Že som ho možno iba predbehla. Všetci sú múdri, pritom nevedia, čo je to žiť v strachu, ktorý sa každým dňom mení na hnev, nenávisť a túžbu po pomste. Áno, po vojne je každý generálom. Som jednou z miliárd a predsa som zrazu známa. Pokiaľ som trpela, bola som nezaujímavou pre médiá. Teraz je zo mňa fotka na titulnej strane. Pýtajú sa: "Prečo si takto zničila život?" To naozaj nevedia absorbovať do vlastnej mentality, že zničený život sa už nedá zničiť? Sú smiešni. Ešteže mám deti. Teda, ak by som ich nemala, asi sa nestanem odsúdenou, ale zmierim sa s krčmou opretou o moju terasu. Nie, to neviem s istotou, je to iba zbožné prianie. A možno by som tam začala chodiť aj ja. Ktovie?

A tak rozmýšľam, čo bude zo mňa o tri roky. Či moje deti, budú ešte moje a ako ma život privíta z dlhej plavby vôkol ilegálneho sveta.