Dá sa sedieť a počúvať,
zastaviť pre nepočúvanie,
myslieť na nič,
či myslieť na všetko,
rozprávať a nevedieť o čom,
otvárať ústa pre niečo,
skrátka robiť milión vecí,
stačí nájsť tie, čo sa k sebe hodia
a zapadnúť,
vlastne naopak,
ktoré ladia s navigátorom
tam uprostred.
Intuície.

Vzduch hustol, vlnil sa
a odkvapkával do kríglov,
akoby sa čapovalo,
akoby pod nebom bola kaviareň,
pozorovateľ by skonštatoval,
že zaslúžene,
dav si trhal hruď a polieval život,
no srdce je citlivé v obnaženosti,
žalosť, po nej tíšina.

Vrátim sa k zemi a k vode,
otráveným pestúnkam,
už nebolo koho chlácholiť,
na povrchu sa vyzrážalo dýchanie.
Koniec znesvätenia.
To nie je zvolanie,
ale liaheň plavovlasého času,
na ňom šediny vidieť
podstatne neskôr.