Schyľovalo sa k zániku spomienok,
to posledný obyvateľ v dome na kopci
skonával,
s opusteným vzťahom ku genéze,
nebolo kadiaľ narodiť sa
vlastnej krvi.

Zato miloval jeleňov a srny,
horára na pochôdzke, ktorou bol on sám,
trsy navoňaných tráv a stromy,
tie boli jeho slabosťou, listami sa vpíjal
do dreva a živicou si kŕmil vôľu
zostať pod korunou,
aj keď ako sluha, živý snár,
ale so slobodou, čo nezostrihávala
myšlienkam tvar.

Smutno bude dedinčanom za ním,
presmutno veru,
sťatá nedeľa, príhody bez mozoľnatých rúk,
čo sa obracali ako pluhy v zemi slov a
drapľavého smiechu.
A v týždni, keď zajace pred ním utekali,
pritom sa uberal len na návštevu,
zostali vychodené chodníky do spevu
a hvízdania, vynašiel pokoj bez toho,
aby vedel, žiadny svár pre Evu,
či mapa hnevu.

I keď aký, predsa to bol človek
a dom bude mať o jedny dvere menej,
ale okien, tých bude ako listov na konári,
aby mohli šelestiť o detskom krasohľade,
z ktorého nikdy nevyrástol.