Zavialo ma, ale sneh to nebol,
v žilách ľadové kryhy
a čln bez posádky,
zavialo ma, fujavica, ktorá
nepoznala vietor ani premočený čas,
iba bielu, ktorá sa schovala v tme,
aby rána stratili začiatok,
aby záveje zaviala utópia.

Vždy som chcela písať rozprávky
pre dospelých, kde by konce mali
háčik v ústach chyteného, vtedy
by som si dala pauzu a oddelila
breh od studenokrvných,
možno by sa vrátil Adam aj Eva,
Adam a jeho rebro,
hlina a dych.

Zavialo ma, posledná myšlienka
patrila záhrade, kde nerástla
žiadna jabloň a predsa sa mi
prihovoril had, zlienený z kože človeka,
porozumela som mu,
pretože som používala jeho jazyk.