Z očného zubu piesok,
natoľko som škrípala v štádiu,
ktoré vrhá mladé do snehu,
nechápem, prečo sa pýtali
na svet pred donosením,
obzerám si
kusy krvavých myšlienok,
nevyvinuté chodidlá,
čo chceli za sebou ťahať
predpoveď budúcnosti,
dotyk, ktorý mi tíšil vnútro.

Sirotou som zostala ja,
nikde nikoho, len zvon,
ktorému nenarástla veža,
refrén bez piesne,
ozvena, čo pohltila
ľúbostnú lyriku.

Podplatená rozpomienkou
na pustovníčku.