Vystúpiť z polmesiaca a vybieliť
pachy, ktoré udržujú tvar,
nalodiť sa, pretože voda má
pamäť zrodu a neutopiteľnú váhu,
potom vojsť do výťahu
a zadívať sa na horizont
cez ohraničenie,
porovnávanie
s použitím nových citosloviec
a zrušenie narysovavanej úrovne.

Vedma pretrela planétu zo skla
a zase sa neporezala,
kartárka vyložila anekdotu,
ktorej humor bol v papieri a v mäse,
hodili sa k sebe ako karma,
jogín predýchal naivitu
a reikista zlomil masážne lôžko,
energia oťažela od vôľe
podobať sa Bohu, Michalovi archanjelovi,
či zvestovateľovi apokalypsy.
Pocit z druhej strofy poprosím čítať naopak,
lebo reč nie je o podhodených, ale o génioch.

Alebo takto:
Vystúpila z pohodlia bez číhajúceho strachu,
nalodila sa do nepoznaného a
nepribrala o neistotu,
viera je vierou len vážne,
odľahčenie v gestách,
ešte prednedávnom nechápala,
prečo stotožnenie s poznatkom
preniesť cez prah, rovná sa absurdite,
no teraz sa čas polámal,
z čriepok neologizmus
kráčajúci do vďaky a pokory.
Ona je tu, ja som tu, Ty si tu,
oslavujme.