Osvietilo ma,
poézia je sračka,
utrela som si ústa, klávesnicu, depresiu,
pena bola hustejšia ako v krígli,
dala som si ešte tri pivá
a cítila sa ako chlap,
o jeho opasok som prišla včera,
bordel za to nestál,
vymeniť značku za atrapu
nebolo bohviečo.
Pri vedľajšom stole sedela vrana,
krákala vo veršoch,
primeriavala si oči o odľud,
hľadala stroskotanca, aby vyzobala stožiar,
boli sme narovnak čierne,
rovnakým dielom sme nosili nešťastie a šuchot smrti.

Teraz niečo nielen o vzhľade a dohľade,
perie i koža mali jedného stvoriteľa,
báseň zase nespočítateľného majiteľa,
medzi ním a spisovným telom vesmír,
vykrádači, kritika,
laická hoďrukou, či pietna kolenač,
medzi mnou a ním zbierka Horeznak,
ale ja
som už nechcela trieskať slovami o sklo,
špiniť hárky a hárať sa s webmi,
skuvíňať v zmutovanom presahu.
Chápeš? Ja chápem nasledovné.

Zvrátené, poslať do života nepripraveného,
poživačné, chváliť jeho obnažený nerozum,
nízkotučné, baviť sa s ním o ideálnych mierach,
všetko je vtip, len tipovať nie je o čo,
riadky vyschly,
strofy sa vliali do katastrof,
próza sa stala pózou pre márnosť a zločin,
už nie je do čoho osadiť človeka,
dávno má totiž formu ťukania na čelo,
novodobý budík v predaji,
kúp, zobudíš sa skôr ako zaspí
paranoja, ako sa vysťahuje nervový tik.
Ďalej nečítaj, už nie je čo.