Povzdych odniesla
predbiehajúca postava,
ani si nevšimla, že opätkami
premohla vraha,
že pozrážala promile
z vypitých drinkov.
Z noci vychádzal kockatý zvuk,
zo mňa nutkanie.

Hrklo vo mne,
výťah sa spustil na najvyššie,
sparno a zhasnuté,
už ani chodbám sa nedalo veriť.
Leziem na strechu,
fascinovala ma smrť z odstupu,
toľkokrát odmietla moju ruku,
že hypoteticky
až po nevere vyhŕkne áno.
Hádžem sa na jej hrdosť,
túžbu pchám do šokovej terapie,
stalo sa, húkam s ňou
na nerozoznanie od kuvikov.
Úporne hľadám krídla z anjela,
alebo aspoň tunel do zasľúbenej zeme,
niet ničoho,
len jedného mrzáka.
Kričím, nie telo potrebuje vozík,
ale duša,
odneste ma z javiska,
už dávno nie som režisér,
iba šepkár v krabičke omylov.

Z interview cez médium:
Kedy ste prišli o dospelosť?
Keď čierny humor vsiakol
do červeného podkladu.

Ako by ste zhrnuli jeho a váš život?
Každý začiatok má svoju akustiku,
ten jeho rozoberali na balistike,
pôsobil nemelodicky, tiekli z neho cícerky
a verejný protest.
Každý koniec má svoju optiku,
dochrámané telo a pitva s konštatovaním,
ako žila, tak umrela,
naostro.

A odkaz pre čitateľov?
Počujem ston:
Príbeh sa neobtlačil do dlane
v štádiu halucinácií uviazla
ďalšia pasáž
pritom to mal byť krásny život.
Tak prečo schovávať dlane
za chrbát?
Vzťah prichádza tvárou.