dvanásťtisíc strážcov
predsa unikla
stačil k tomu nedopovedaný osud
spojenie bez ktorého sa strácala v šume
darmo si nechávala zatemniť týždne
víkend sa prekĺzol cez prah
a odniesol pustovníčku
jeden a jedna sú oni
oni sú my
my ako kozmos

Bože nechci odo mňa verdikt dospelého
nechaj ma žvatlať jazykom a
pliesť jeho cezo mňa
ten veniec ti darujem
melancholicko-modrý
so žltou recitáciou
nezabudla som na tvoj vkus
na naturálie v spínaní očí v štyridsaťstupňovom uhle
kolená poznajú tvoju vôľu
a ty vidíš viac ako rontgen
rozumieme si aj keď nerozumiem
vieš predstavujem sa ohavne
ale aj nehanebná má právo na život
poznám sa veky to preto
prosiť o lásku nikdy nepatrilo k mojim manierom
som odliata zo železa
poslaná do poslania
ktoré nedokážem uhádnuť
už sa nehraj a povedz mi o čo ide

jeden hore druhý na zemi
ja v medzipriestore
dotknúť sa ma svedčí o nadprirodzených
schopnostiach
nastav mi krok inak ma budeš mať u seba
a riešiť ďalší zrod
baví ťa to vôbec
dookola samá chyba
a program zavírený
nevidíš že trpím ako neodborne odvedená kyretáž
akú si mi doprial okúsiť

čo ešte na mňa hodíš
sieť z niklu
lebo som na neho alergická
už sa nebudem brániť
som zjazvená aj v otázkach
idem bez pýchy aj bez pokory
nehovorím o Tebe ale ani Ťa nezapieram
nepozeraj na mňa z každej viny
nechaj ma sebe a nedokonalosti
svetskej láske a nesvetskému apetítu
alebo ma nevnímaš
tak ako on celé dva dni
tretí patril rozlúčke
a dobe, ktorá ešte len príde
ľad mám rada len v zime
a on
a Ty