V tú noc nespal. Zdriemol si až na druhý deň popoludní. Zo zlého sna ho vytrhol telefón, zvonil ako o dušu. Po dvoch minútach ho zodvihol.
- Ahoj Valentín. Viem o tom, že máš za sebou nepokojnú noc. Prehadzovanie, chodenie po byte a pozorovanie tieňov.
Položil. Takže nie len šibnutá, ale aj bosorka. Čarodejnica, ktorá vie, čo sa deje o pár kilometrov ďalej. Možno mu ten stav navodila ona. Urobila nad ním znak a privlastnila si jeho psychiku, možno aj mentalitu. Ktovie. Nakoniec skončí u exorcistu alebo s cesnakom okolo krku, taký prívesok ešte nemal. Ani nedomyslel svoju hypotézu, už telefón reval a pýtal sa na ruky. Nechal ho zvoniť dve minúty, veď aj on môže mať svoje zásady.
- Bol by som rád, keby si mi už nikdy nevolala. Vravím ti to slušne. Druhý krát budem nútený použiť iný slovník. Chystal sa prerušiť hovor.
- Valentín, ty si nič nepochopil? Konečne sme sa stretli. Ja som na teba nič nehrala, mám rada umenie a netušila som, že sa s tebou po dvoch desaťročiach stretnem. Ako to, že si ma nespoznal? Stával si pri ohrade, kde sme hrali so spolužiačkami hádzanú. Celý rok si tam stál a pozoroval ma. Keď si jeden deň neprišiel, nevedela som sa sústrediť na zápas, vôbec sa mi nedarilo, dokonca som skôr odišla a motala sa po okolí, či ťa náhodou neuvidím. Bol si môj talizman. Nevieš, že oči si mal iba pre mňa a ja úsmev pre teba? Nechápem, prečo si mi ani raz nič nepovedal, prečo si ma ani nepozdravil. Absolútne žiadne slovo medzi nami nepadlo a predsa som vedela, že tam chodíš kvôli mne. Mal si taký upätý výraz tváre, ktorý sa vedel uvoľniť do spontánnej náklonnosti, že som bola do teba tajne zamilovaná. A ty? Ty si bol do mňa tiež alebo som si to iba namýšľala? Po takom dlhom čase by som už mala mať nárok na odpoveď? Čo si o tom myslíš?
- Takže preto mu bola taká povedomá. Áno, je to ona. Jeho platonická láska. A on bol jej tiež? To by mu ani vo sne nenapadlo. Ale nebola plnoletá. A on mal vtedy obdobie, keď so sebou ešte dokázal bojovať, keď sa dokázal udržať v hraniciach bez odsúdenia. A odcudzenia od morálky. Bolo v nej niečo magické. Nedokázal bez vyžarovania z jej očí, pohybov, úsmevu prežiť a tak sa vláčil za ňou. Niekedy ju odprevádzal zo školy, sedel v aute a dýchal tak, akoby to bola trestná činnosť. Po roku to pokašlal. Nevydržal naliehavé volanie zvnútra a pokúsil sa znásilniť jednu nedospelú. Nevyšlo mu to, pretože to bola epileptička a dostala záchvat. Utiekol ako zbabelec. A pre istotu sa odsťahoval do iného mesta.
- Bože to si ty? Tvoje meno je Milada? Veď kamarátky na teba vždy vykrikovali Mia. Myslel som si, že Mária. My sme vlastne starí známi. Nie, čo to táram? My sme spolu predsa chodili. Rok nechá stopy a spomienky. Keď si sa smiala, akoby si mala v hrdle zvončeky. Miladka, prepáč mi včerajšok. Som v prvom rade muž. A ty žena, ktorá prebúdza libido.
- Valentín, nemusíme teraz riešiť včerajšok. Bolo to inak, vieš to ty, viem to aj ja. Stalo sa. No predsa ma k tebe niečo ťahá. Nedokážem to identifikovať. Môžem k tebe prísť?
- Pochopiteľne, že áno. Tak o dve hodinky, vyhovuje?
- A čo takto otvoriť dvere? Stojím totiž za nimi.
Pauza dvoch minút, aspoň niektoré zásady by mali zostať nemenné. Zatiaľ si stihol umyť tvár a prečesať vlasy rukami.
- Vyzerala inak ako včera. Ako jeho znovunájdená partnerka. Je to možné? Stačí utrieť prach z minulosti a zrazu vidieť aj srdce?
- Dívala sa na neho, akoby ho chcela zhypnotizovať. Étericky vkročila do známeho bytu. Vyzul jej topánky. Bundu a kabelku zavesil na vešiak. Všetko bez slova, opakovali naučenú verziu. Zmenilo sa len priblíženie. Po dotyk, nenápadný, ale skutočný. Ocitli sa v obývačke, príliš natesno s tvárami. Ale ústa zostali naďalej zatvorené. Prvý to nevydržal on.
- Stalo sa mi v živote veľa záhadných vecí, no v poslednej dobe poznám iba výraz všedný, unavený, zničený. A bol som si istý, že ma už nič dobré nečaká. Preto vymýšľam, bojkotujem proti osudu a robím hlúposti. Ale možno s tebou príde do mojej hlavy aj niečo dobré.
- Valentín, naozaj odišla pred dvomi mesiacmi od teba žena? Prepáč za osobnú otázku, ale mne si pripadal vždy taký sám, aj teraz. Nechce sa mi veriť, že si žil v nejakom zväzku. Rukou si podopierala bradu a skúmavo na neho hľadela. Nič, iba ticho. Dlaň položila na hruď, na jeho rozvibrovaný sval pod rebrami.
- Nikdy som nežil so ženou, neberúc do úvahy moju sestru, ktorá ma vychovávala. Nikdy som po tom ani netúžil. Teda... Ale to nechcem rozoberať. Takže ty si rozvedená?
- Akoby nepočula otázku, zostala sústredená kamsi do jeho vnútra a potom stroho skonštatovala: Viem o tej školáčke. Nie o tej, ktorú si spomenul včera, ale o tej z nášho sídliska. Nemala by som ti to vravieť. No chcem, aby si vedel, že ťa poznám viac ako si myslíš.
- Premietol sa mu ten deň. Ako to, že projektor v hlave sa spúšťa bez povolenia? A bez zapojenia do elektrickej zástrčky? Všetko ide proti nemu, aj pseudoelektrina. V to ráno sa dozvedel o svojom spolužiakovi zo základnej školy. Bol najlepším v prospechu, v správaní, v telesnej. Aj život mu tak vyšiel. Vysoká škola, rodinný dom, dobrá žena, dve krásne deti, zamestnanie s postupom a v hokeji bol niekto. Uznávaný človek. Ale. Ale dokáže byť poriadne zákerné. Zazvonil mu budík do práce a automaticky s ním mu rádio robilo spoločnosť. Vtom sa zarazil, počul jeho meno a k nemu prívlastok pedofil. Čo to? Má halucinácie? Veď aj pred týždňom sa stretli, uhľadený pán v obleku, v očiach rozum a distingvované správanie. Večer si posvietil na informáciu cez televízne noviny. Bol tam. Vraj ho už dva roky sledovala kriminálka. Dôvod bol prostý a on sprostý. Keďže nevedel, že pornografické stránky s maloletými sú sledované. Čakali už iba na čin, kriminálny čin. Ten sa udial v blízkom parku za bieleho dňa. Desaťročné dievčatko si vykračovalo domov zo školy. Bez doprovodu. Tak sa jej ponúkol on. Skončilo to nechutne a perverzne.
- Vtedy si povedal: Ty si menej ako on? To, čo dráždi, potrebuje odísť so skutkom. Konaj! Vyšiel von s pocitom, že mu patrí všetko, na čo sa len pozrie. Zavadil o ňu. Bola drobná, no proporcie mala už ako dospelá. Nevedel identifikovať jej vek. Surovo ju chytil za vrkoč a ťahal do najbližšej tmy. Druhú ruku mal na jej ústach. Cítil iba teplo medzi nohami. Jeho a jej. Jeho od vzrušenia, jej od vyprázdneného mechúra. Strach robí svoje. Podľa pachu to bol čerstvý moč. Nevadilo mu to, práve naopak, akoby to bol znak jej túžby. Stalo sa. Odchádzal uspokojený a jej pohrozil vyvraždením celej rodiny. Doma si umýval krvavý nástroj, hymen spláchol do odtoku a krvavý okraj košeľe si prezeral celé hodiny. Mať pannu, to sa podarí iba vyvoleným. Niektorým iba cez anál. Hnus? Nie. Božský pocit.
- Nechcem o tom hovoriť. Ak sa chceš hrať na moje svedomie, tak si už nemáme čo povedať.
- Nie, to nie. Chcem iba, že poznám ten pocit. Pocit zneužitej v detstve. Poznačí to na celý život. Ale kašlať na to. Teraz je iný letopočet. Chcem ti povedať, že som nikdy nechcela mať deti. Primitívne sa teším, že mi to bolo odopreté. Nechcela som mať muža. Žiadny rodinný život. Ale chcela som zapadnúť. Chyba. Errror. Preto som teraz na začiatku. A neviem, čo ďalej. Stačí mi tvoja blízkosť. Tak ako kedysi. Aj vtedy som sa cítila ako elita ženského pohlavia. Vďaka tebe. Si veľmi dôležitým človekom v mojom živote. Nechcem nič, len pár dní. Čo je to oproti pár mesiacom? Rokom?
- Miladka? Si rovnako šialená ako ja. Idem si zapáliť.
- Na balkóne sa začial smiať. Nahlas a temne. Pripadalo mu to, akoby už vtedy za ohradou dal do nej kus seba. Je to tak. Všetko so všetkým súvisí. Každý s každým má určtitý pomer alebo nepomer a podľa toho sa správa a koná.
- Hmm, asi bude zo mňa filozof. Miladka, Miladka, ani nevieš, čo si teraz spôsobila. Začínam vďaka tebe dozrievať. Balkón vie dodržať mlčanlivosť. Odchádzal k nej vysporiadaný so sebou, aspoň pre dnečný večer a to je už čo povedať.
- Nechcel s ňou byť v spálni, tam totiž bol včera a skončilo to fiaskom. Vybrali sa do mesta. Reštaurácia v podniku s hudbou. Dali si povedať a noc premenili na vlnenie. Splývali s rytmom. Splývali s vášnivou náladou. Splývanie na vode je o zadržanom dychu. Ale na parkete o vypustenej energii. Valentín sa vrátil do čias, keď sa mu chcelo ešte niečo dokázať. Nie len prežívať z hodiny na minútu. Všetky hodiny v jeho byte ukazovali permanentne tri popoludní. To bol priestor na siestu. Na plný žalúdok a ešte plnšie predstavy. A to sa musí zmeniť. Lebo všetko je v pohybe, aj jeho dochrámané city.