Odkrojila som zo seba a nechala v záhrade,
stačilo prejsť okolo
a schopnosť jašterice splynula s človekom,
zase som mala chvost z trestov,
ktorým som štrkotala do tisícnásobkov,
no stále bolo málo.
Otáčala som sa v zlyhaniach,
výpekom potierala chrastavé dejiny,
z tvaru neubúdalo, len zo ženy.

Nevytváraj domnienky.
A čo budem preboha robiť?
Neber nič osobne.
Tomuto vravíš dobrá rada?
Mám sa tváriť, že neexistujem?
Že všetko prikryla hmla?
Áno, sen planéty a mágia v slove,
sila mútneho a čistého.
Bezúhonnosť je sloboda,
odpustenie je sloboda,
prejaviť sa bez obmedzení je sloboda.
Poď, budeme snívať pravdu.

Takto sa to stalo moji milí,
ešte pred pár dňami som zastupovala sudkyňu,
na pojednávaní sprísnievala do spravodlivosti
do ukazovákov na doživotie.
No včera si u mňa smrť otvorila kanceláriu,
aby mohla predávať prítomnosť a vykupovať všetko,
čo bolo a nebolo.
Aby mi nájomné platila v okamihoch
a ja si do nich mohla odkladať vesmír,
môj vesmír, nie váš, nie z teleskopov, nie z učebníc.
Schudla som o pár miliárd
a vykročila nohou s číslom štyridsať,
ktorá mala majiteľku v inštinkte,
jednu telefonujúcu do neba,
jednu odvážnu na cestu do neurotransmiterov,
lebo späť bude vtedy, keď
Boh povie: prežila teroristické útoky,
cestu na somárovi, aj výsmech vlastnej dôležitosti,
môže ísť naspäť k ílu, lebo omylu
sa nevyhla, no vyťažila z neho rudu,
zlato, čo sa uvedomením stalo
keď povedala, rozlet a cit človekom sú,
krvou, ktorá zovrie a spáli vlastné zbrane.
Takto prebieha zmŕtvychvstanie,
bez ťažkopádnosti, bez otupeného dohľadu
na spoznanie.

Tykám si bez tykadiel,
bez vyhlásení, ja nie.
Lebo ja áno.