Som v úzkych. Nohaviciach. Sedím na autobusovej zastávke a na gitare vybrnkávam pieseň pre kazisveta. Dredy na mojej hlave smädno čakajú na bylinkový odvar, v ktorých ich nechám dobrých desať minút vylúhovať. Potom mi syn s háčkovkou poprepletá vystrčené pramienky, lepšie povedané vyšmyknutý chemlón, motanicu, guču chlpov.
Stratila som sa vo veku. V jeden deň mám dvadsať, na druhý deň mi
mozog obrastie senilitou. Nič medzitým, samé extrémy. Čo za jeden
deň narobím škody svojou uletenou náladou, nezmyselnými nápadmi a pochabým rozbíjaním hodín, to potom zasklievam týždne, mesiace, desaťročia.
Mojou diagnózou je číslo omega. Večne hľadajúca, večne strácajúca, doživotne nespokojná. Tváre vôkol mňa vnímam ako strašiaky, ktoré mám zapichnuté v koreňoch. Pripomínajú mi asymetriu a davovú psychózu. Pamäť je presne to miesto, ktoré spôsobuje gangrénu. Odkiaľ sa šíri nákaza a smrad zhnitých príležitostí.
Poznám desatoro. Má guľatý tvar ruženca, prsty sa šmýkajú po
prikázaniach, až zostanú vydraté a tiché. Ak tú nulu z desiatku
vytrhnem, zostane len jeden hlavný bod. Miluj blížneho svojho ako
seba samého. A tak sa obsluhujem, vítam sa, vravím si dookola nech sa páči, prosím, ďakujem a potom sa pomilujem akoby som to robila s blížnym telom. Skrátka v tieto chvíle sa mám neskutočne rada. Usmievam sa aj na svoje topánky, na svoje doklady, že som, že vlastním totožnosť, že už dlhodobo si vystavujem názory na pobyte medzi ľudskou vravou.
No teraz čakám na partiu, zvezieme sa na konečnú a tam, v
jednom nemenovanom pajzli, budeme trieskať do hudobných nástrojov a nebudeme sa starať, prečo má sused päť áut a my ani jedno, alebo prečo žijeme s inými krvnými skupinami. Budeme dýchať cez hluk, potiť zo seba toxíny a piť vodku Absolut. Ráno dospíme stratené detstvo, zobudíme sa ako batoľatá, ktoré si namiesto mlieka vypijú kofeínový elixír, pochodia po štyroch, aby zistili, kde sú ich hranice a potom vypnú ten prekliaty budík. Zmobilizujú sa na dospelých a odkráčajú do práce zarábať peniaze, aby znovu mohli byť deťmi.
Nasadám do hrkajúceho autobusu, smejem sa na Vasilovi,
na jeho baretke, do ktorej si vystrihol dve diery a prevliekol cez ne
fosforeskujúce tykadlá. Teraz sa mu myšlienky hojdajú desať centimetrov nad hlavou a priťahujú ďalšie. Po pleci ma potľapká Ivan, spýta sa na syna, veď je aj jeho a pevnejšie si k sebe privinie Máriusa.
Keby som bola normálna, už by som bola dávno na psychiatrii. Takto sa môžem slobodne pohybovať ako ostatní.