Veľká poviedka
Flávia 28.8.2012 | 0:26
Výraz veľká, veľký je povážlivý, čo je pre niekoho veľa, pre iného zase málo, keď niekto vraví veľký človek, ešte nie je isté, či nenaráža iba na jeho výšku, váhu, či dojem z neho. A čo je pre človeka, ktorý zrazu precitol zo slepoty monumentálne, to pre toho, čo zrak využíva denno-denne, môže byť len fragmentom zo skladačky. A preto poviedka, ktorú predkladám, sa udomácnila do veľkosti len vďaka subjektívnym prvkom mňa samotnej.
Tri strohé príbehy, ktoré po vyklčovaní z rozhodnutia, sa spojili v neoddeliteľný celok.
Vždy ho to ťahalo ku kazateľnici. No nie ako počúvajúceho, ale ako zodpovedného za svoje obecenstvo, ako rozprávača, ktorý vyloží bibliu natoľko emotívne a empaticky, že prebudí v srdciach milosrdenstvo, odpustenie a chuť žiť v priateľstve so svedomím. Už v plodovej vode plával ako kňaz, s bielym límcom vôkol krku. Pigmentovú škvrnu na ohryzku považoval za osudové znamenie. A dar reči, ktorý mu cez hlasivky prúdil ako liečivá voda v kúpeľoch, mu prikyvoval vlnením. Bolo to na jeseň, keď listy padali do vzorov ženských, mužských, stredných. On padol na zem ako na plachtu celibátu. Dostal svoju farnosť, dostal svoj sen a poslanie v sutane, čo trpezlivo prechádza pomedzi veriacich. Deti a mládež ho milovali, detské omše, večerené posedenia s gitarou, spevokol, výlety do prírody. Dospelí si ho vážili, pretože jeho slová a skutky sa vnárali do jednoty. Prešlo deväť rokov a zacítil, že jeho srdce oddelilo ľudstvo do dvoch strán. Na jednej stála Ona a na druhej všetci ostatní. Nad nimi Pán Boh, ibaže ako svedok, ktorý sa odmlčal v pasáži o slobodnej vôli. Jeho prívetivá nálada sa vyšterala do eufórie a v nej aj zostala, pokiaľ si neobzeral na prsteníku obrúčku.
Po piatich rokoch: Starší model Sharana každý deň robí okružnú jazdu okolo kostola a fary. Jeho majiteľ býva o pätnásť kilometrov ďalej a aj tak si dá námahu, nechať oči na pôsobisku, kde našiel zmysel života. Tak kde je pravda? A ako to malo byť? Kto je múdry, nech odpovie.
Druhý príbeh.
Vydala sa, narodili sa deti, postavili dom. Muž večne v práci, doma hľadal hlavne jedno, spánok. Pochopiteľné. Žena sa medzitým zblížila so svojím bývalým spolužiakom a uličanom. Ich záhrady spolu susedili, prečo by nemohli aj ich telá? Aj ich duše? Pochopiteľné. Zastavil sa každé ráno, keď šiel na bicykli do práce, potom poobede ako sa vracal naspäť. Bolo jedno, či bol manžel doma alebo nie. Veď to bol ich sused a nosil im z družstva mlieko, ktoré chutilo ako smotana. Aj on bol smotanou, no iba keď bol manžel v jednej zo svojich troch prác. Nebyť jej priateľa, už dávno by vyšla na povalu, kde mala pripravený povraz. Alebo by ochrnula ako jedna o tri domy ďalej, ktorá nedokázala zo svojím životom urobiť nič, iba si ľahnúť do postele a zostať na obtiaž svojej rodine. Hlavne mužovi, keďže predtým si ju nevšímal, teraz musel. A ona celý život snívala o tom, ako ju bude obskakovať. Stalo sa. On celý život sníval o tom, ako mu bude domov nosiť žena peniaze. Stalo sa. Dostávala invalidné a opatrovateľské vo výške troch priemerných platov. Obidvaja snívali, no zabudli presnívať aj cestu na konečnú. Videli iba cieľ a to bola pasca.
Hlavnú postavu celá dedina odsúdila. Vraj chudák jej manžel. Neospravedlniteľné. Nikto ale nevidel do ich domácnosti, do ich postele, do ich tajomstiev. Zabudli, že vlastná mama ju nechala, keď mala sedem a odišla za milencom. Že ju vychovával otec a stará mama a ona sa cítila ako nehodá svojho mena. Že jej detstvo a dospievanie bolo iba chudoba, od ktorej všetci bočili, aby nemuseli pozerať do biedy rozvrátenia. A jej mama si zobrala mladšiu ako pamiatku. Nikdy nepochopila prečo ju nie. Poznačená a ustráchaná. Ostatní ľahostajní. Ospravedlniteľné? Vidieť iba po svoj nos? Veď stačí tak málo, úsmev, alebo pekné slovo. Jej manžel si žije šťastne, tak čo sa dedinčania pohoršujú? Veď deti si už dávno žijú svoj život. Ozaj, odkedy má sudca bezhriešnu minulosť? A kožu z krídiel, ktoré tu nechali anjeli? Tak prečo ten ostrý ukazovák? Kto je bez hriechu, nech skanduje za doživotnú celu, v ktorej už táto žena dávno je. Nie je to vidieť? Ách, hĺbka, otvor sa.
Tretí príbeh
Všade videl poéziu. Vo všetkom, v každom, za akéhokoľvek počasia, v tuctových chvíľach, v hluku zbíjačky, v tichu nepríjemného pocitu. Dokázal upútať pozornosť natoľko, že ľudia zabúdali na vrásky. Skôr by som ho nazvala plastickým chirurgom so skalpelom vo farbe flóry a s dosahom slnečných lúčov. A on oslňoval, až dostal úpal. Liečili ho ženy a alkohol. Veď bol roztomilý. Iný ako naklonovaní muži. Duchaplný, s nevinným pohľadom. Po rokoch začal písať aforizmy, vraj keď chcel písať román, ktorých mal v hlave desiatky, nepodarilo sa mu vysúkať zo seba viacej ako dve vety. Tak nechal odkaz čitateľom, že sentencie a iné múdrosti by mali čítať medzi riadkami, aj keby riadok bol iba jeden. Začal si z ľudí uťahovať. On, pán s ďalekohľadom do húštin, kde sa skrývajú lane. Vydal zbierku, ktorá pojednáva o význame žien. Prvý výrok sa niesol v duchu bez ducha:
Na Gilgamešov stoporený úd sa dokázalo posadiť sedem vrán, jedna vedľa druhej. Na môj iba sliepky, aj to postupne.
Všetky ženy sú pekné, ibaže niektoré nie a nie pri tom pristihnúť.
Chceš pre svoju ženu urobiť neoceniteľný čin? Urob ju vdovou.
Myslel to dobre, no svet, ktorý začal tvoriť, nemal zrazu pre jeho názory pochopenie. Stalo sa tak preto, lebo nedokázal dodržať zákon o paradoxoch. Potĺkal sa iba na jednej strane, pokým nezostal pod lavičkou. Tam ho našla jeho matka. Nič mu nevyčítala, aj keď ho bol plný bulvár, kde na titulke zazeral nadpis:
Keby ma oslovil seriózny denník, otvorím srdce alebo hlavu, bulváru stačí aj rázporok a vedľa sa ešte drzejšie uchechtávala vulgárna fotka.
Ale matka odpustila, pretože vie, že ak nie ona, tak kto potom? Dohnať zatrateného na koniec pekla? K čomu je to dobré? Až v náručí bezhraničnej a nepodmienej lásky, bol schopný najesť sa aj iného, ako posmechu z nedokonalej rasy.
Teraz sedí v hojdacom kresle, poobede vyučuje hru na klavír a oddanosť k literatúre. Po večeroch píše básne, z ktorých odhodil promiskuitu. A ešte romány. Tie, čo sú na pultoch kníhkupectiev ako rýchlo sa míňajúci tovar. Keď som mu blahoželala, už som nemusela použiť ošúchanú formulku:
Želám ti, aby si mal zo seba dobrý pocit.
Pritom, len málokto má to šťastie, prebudiť sa zo dňa na deň ako osvietený, väčšina musí vyjsť na končiar hraničiaci s modrožltým svetlom s doudieranou kostrčou a hodnotou, ktorá sa roky podobala na eskimáčku. Nie a nie ju nájsť pod vrstvami cudzej kože.
Záver je natoľko obyčajný, až žblnkoce pod koreňmi hľadajúcich. Preto je každé odsúdenie oslabujúcim miestom v strome poznania.
Tri strohé príbehy, ktoré po vyklčovaní z rozhodnutia, sa spojili v neoddeliteľný celok.
Vždy ho to ťahalo ku kazateľnici. No nie ako počúvajúceho, ale ako zodpovedného za svoje obecenstvo, ako rozprávača, ktorý vyloží bibliu natoľko emotívne a empaticky, že prebudí v srdciach milosrdenstvo, odpustenie a chuť žiť v priateľstve so svedomím. Už v plodovej vode plával ako kňaz, s bielym límcom vôkol krku. Pigmentovú škvrnu na ohryzku považoval za osudové znamenie. A dar reči, ktorý mu cez hlasivky prúdil ako liečivá voda v kúpeľoch, mu prikyvoval vlnením. Bolo to na jeseň, keď listy padali do vzorov ženských, mužských, stredných. On padol na zem ako na plachtu celibátu. Dostal svoju farnosť, dostal svoj sen a poslanie v sutane, čo trpezlivo prechádza pomedzi veriacich. Deti a mládež ho milovali, detské omše, večerené posedenia s gitarou, spevokol, výlety do prírody. Dospelí si ho vážili, pretože jeho slová a skutky sa vnárali do jednoty. Prešlo deväť rokov a zacítil, že jeho srdce oddelilo ľudstvo do dvoch strán. Na jednej stála Ona a na druhej všetci ostatní. Nad nimi Pán Boh, ibaže ako svedok, ktorý sa odmlčal v pasáži o slobodnej vôli. Jeho prívetivá nálada sa vyšterala do eufórie a v nej aj zostala, pokiaľ si neobzeral na prsteníku obrúčku.
Po piatich rokoch: Starší model Sharana každý deň robí okružnú jazdu okolo kostola a fary. Jeho majiteľ býva o pätnásť kilometrov ďalej a aj tak si dá námahu, nechať oči na pôsobisku, kde našiel zmysel života. Tak kde je pravda? A ako to malo byť? Kto je múdry, nech odpovie.
Druhý príbeh.
Vydala sa, narodili sa deti, postavili dom. Muž večne v práci, doma hľadal hlavne jedno, spánok. Pochopiteľné. Žena sa medzitým zblížila so svojím bývalým spolužiakom a uličanom. Ich záhrady spolu susedili, prečo by nemohli aj ich telá? Aj ich duše? Pochopiteľné. Zastavil sa každé ráno, keď šiel na bicykli do práce, potom poobede ako sa vracal naspäť. Bolo jedno, či bol manžel doma alebo nie. Veď to bol ich sused a nosil im z družstva mlieko, ktoré chutilo ako smotana. Aj on bol smotanou, no iba keď bol manžel v jednej zo svojich troch prác. Nebyť jej priateľa, už dávno by vyšla na povalu, kde mala pripravený povraz. Alebo by ochrnula ako jedna o tri domy ďalej, ktorá nedokázala zo svojím životom urobiť nič, iba si ľahnúť do postele a zostať na obtiaž svojej rodine. Hlavne mužovi, keďže predtým si ju nevšímal, teraz musel. A ona celý život snívala o tom, ako ju bude obskakovať. Stalo sa. On celý život sníval o tom, ako mu bude domov nosiť žena peniaze. Stalo sa. Dostávala invalidné a opatrovateľské vo výške troch priemerných platov. Obidvaja snívali, no zabudli presnívať aj cestu na konečnú. Videli iba cieľ a to bola pasca.
Hlavnú postavu celá dedina odsúdila. Vraj chudák jej manžel. Neospravedlniteľné. Nikto ale nevidel do ich domácnosti, do ich postele, do ich tajomstiev. Zabudli, že vlastná mama ju nechala, keď mala sedem a odišla za milencom. Že ju vychovával otec a stará mama a ona sa cítila ako nehodá svojho mena. Že jej detstvo a dospievanie bolo iba chudoba, od ktorej všetci bočili, aby nemuseli pozerať do biedy rozvrátenia. A jej mama si zobrala mladšiu ako pamiatku. Nikdy nepochopila prečo ju nie. Poznačená a ustráchaná. Ostatní ľahostajní. Ospravedlniteľné? Vidieť iba po svoj nos? Veď stačí tak málo, úsmev, alebo pekné slovo. Jej manžel si žije šťastne, tak čo sa dedinčania pohoršujú? Veď deti si už dávno žijú svoj život. Ozaj, odkedy má sudca bezhriešnu minulosť? A kožu z krídiel, ktoré tu nechali anjeli? Tak prečo ten ostrý ukazovák? Kto je bez hriechu, nech skanduje za doživotnú celu, v ktorej už táto žena dávno je. Nie je to vidieť? Ách, hĺbka, otvor sa.
Tretí príbeh
Všade videl poéziu. Vo všetkom, v každom, za akéhokoľvek počasia, v tuctových chvíľach, v hluku zbíjačky, v tichu nepríjemného pocitu. Dokázal upútať pozornosť natoľko, že ľudia zabúdali na vrásky. Skôr by som ho nazvala plastickým chirurgom so skalpelom vo farbe flóry a s dosahom slnečných lúčov. A on oslňoval, až dostal úpal. Liečili ho ženy a alkohol. Veď bol roztomilý. Iný ako naklonovaní muži. Duchaplný, s nevinným pohľadom. Po rokoch začal písať aforizmy, vraj keď chcel písať román, ktorých mal v hlave desiatky, nepodarilo sa mu vysúkať zo seba viacej ako dve vety. Tak nechal odkaz čitateľom, že sentencie a iné múdrosti by mali čítať medzi riadkami, aj keby riadok bol iba jeden. Začal si z ľudí uťahovať. On, pán s ďalekohľadom do húštin, kde sa skrývajú lane. Vydal zbierku, ktorá pojednáva o význame žien. Prvý výrok sa niesol v duchu bez ducha:
Na Gilgamešov stoporený úd sa dokázalo posadiť sedem vrán, jedna vedľa druhej. Na môj iba sliepky, aj to postupne.
Všetky ženy sú pekné, ibaže niektoré nie a nie pri tom pristihnúť.
Chceš pre svoju ženu urobiť neoceniteľný čin? Urob ju vdovou.
Myslel to dobre, no svet, ktorý začal tvoriť, nemal zrazu pre jeho názory pochopenie. Stalo sa tak preto, lebo nedokázal dodržať zákon o paradoxoch. Potĺkal sa iba na jednej strane, pokým nezostal pod lavičkou. Tam ho našla jeho matka. Nič mu nevyčítala, aj keď ho bol plný bulvár, kde na titulke zazeral nadpis:
Keby ma oslovil seriózny denník, otvorím srdce alebo hlavu, bulváru stačí aj rázporok a vedľa sa ešte drzejšie uchechtávala vulgárna fotka.
Ale matka odpustila, pretože vie, že ak nie ona, tak kto potom? Dohnať zatrateného na koniec pekla? K čomu je to dobré? Až v náručí bezhraničnej a nepodmienej lásky, bol schopný najesť sa aj iného, ako posmechu z nedokonalej rasy.
Teraz sedí v hojdacom kresle, poobede vyučuje hru na klavír a oddanosť k literatúre. Po večeroch píše básne, z ktorých odhodil promiskuitu. A ešte romány. Tie, čo sú na pultoch kníhkupectiev ako rýchlo sa míňajúci tovar. Keď som mu blahoželala, už som nemusela použiť ošúchanú formulku:
Želám ti, aby si mal zo seba dobrý pocit.
Pritom, len málokto má to šťastie, prebudiť sa zo dňa na deň ako osvietený, väčšina musí vyjsť na končiar hraničiaci s modrožltým svetlom s doudieranou kostrčou a hodnotou, ktorá sa roky podobala na eskimáčku. Nie a nie ju nájsť pod vrstvami cudzej kože.
Záver je natoľko obyčajný, až žblnkoce pod koreňmi hľadajúcich. Preto je každé odsúdenie oslabujúcim miestom v strome poznania.