Býval o tri domy ďalej. Pripomínal plebejca bez bontónu stolovania. Presne ako ja, chytiť sústo do rúk a jesť s pôžitkom. Nie s našponovanou pózou. Ale obrúsok ako odmena za prázdny tanier, to áno. Odtlačiť si vône do mäkkého papiera.
Vždy sme na seba pozerali so záujmom. Nie tým, ktorý je uchytaný od libida. S takým tým vidieť do človeka ako do otvoreného nočného stolíka. Ako dať do elektrickej zástrčky rozdvojku a napojiť ho na súkromný sektor. Na jednom konci ja, na druhom on a volty by z nás vyhnali všetky tajomstvá. Bože, zase snívam a to dokonca cez káble. Zajtra sa budem pozerať na ruky androida. Toho, čo každú noc berie moje vedomie do univerza a plní ho informačným zahusťovadlom. Potom sa cítim ako propán-butánová fľaša, už len nájsť tú správnu dvojplatničku. Aby som unikala do chutí a sálalo zo mňa teplé podnebie.
Ktovie prečo má môj vzdialený sused také zvláštne meno, vraj Zulu Jankovič. Vôbec sa tie dve podstatné mená k sebe nehodia a k nemu, iba ak každé zvlášť. Prezývka to nie je. Minule som mu nakukla od samej zvedavosti do poštovej schránky. Lepšie povedané do odrezaného pätníka, ktorý ukradol, aby aspoň niečo robil. Preto to nebolo ani neslušné. Veď pätníky sú pre všetkých. Trčala odtiaľ obálka a časopis vo fóliovom obale. A adresátom bol Zulu Jankovič, JUDr. Skoro som nepochopila ten jeho koniec. To vážne skončil právo? V očiach mu síce hrala vážne hudba, aj chôdzu mal dôstojnú, keď kráčal pomaly, ale že je až taký intelektuál, to som vážne netušila. Nikto o ňom dokopy nič nevedel. Nasťahoval sa do našej ulice pred ôsmymi rokmi. On a jeho dvaja bíglovia. Všade chodili spolu, či už k artézskej studni po vodu, alebo do blízkej krčmičky. Vravím zdrobnene, lebo opitého som ho nikdy nevidela. Chodil oblečený bez vkusu. Síce čisto, ale tie kombinácie, podľa neho by sa mohli obliekať Marťania. To by boli ešte nápadnejší ako v zelenej koži. Po každom strete našich figurín, som dlho uvažovala, ako vyzerá jeho dom zvnútra, či má knižnicu alebo len vrece so separovaným odpadom. Čo robí, keď je doma a čo sa mu naháňa pod rozstrapatenou ofinou, či myšlienky na vývoz alebo dovoz. Skrátka, či ich len odsúva ako nepotrebné, alebo ide za nimi až za hranice možností. Aj keď mne pripadá, akoby dookola posúval svoj život po tých istých rituáloch. Ako apatický, ktorému záleží len na tom, aby mu prešiel čas. Ráno s nákupným košíkom, obed pri prechádzke po meste a večera v krčme ako debatný krúžok, s penou od piva aj na nohaviciach a borovičkou, čo smrdí aj po spláchnutí na toalete. A spánok. Nepokojný, vydierajúci, sprosto sa škľabiaci, že všetko mohlo byť inak.
V ten deň na mňa niekto zakričal: „Pani, vypadla vám z kabelky akási zmluva.“
Obzrela som sa na muža, ktorý diskrétne otočil pohľad od papiera a čakal na moju prítomnosť.
„To ani nemôže byť pravda“ vyslovujem v duchu, tá dementná žiadosť mi vyliezla z kabáta. A vlastne, čo sa čudujem, celou cestou som hromžila, že ten papier radšej nemal existovať. Bola tam škaredá veta: Zmluva o prenájme dvojizbového bytu na ulici Pekaríkovej č. 22. Ten byt som bola pred týždňom pozrieť a učaroval mi. Výhľad na rieku a husté kríky, vymaľovaný sýtymi teplými farbami, zariadený s nádychom bohémstva a cena prijateľná. Dokonca tam bola preplnená knižnica, ktorá povedala moje posledné slovo. Beriem. Ale je samozrejmé, že to by som sa musela odsťahovať z môjho zrekonštruovaného sídla. Od tých, ktorí mi mali byť blízkymi. A teraz mi tá osudová, nahusto popísaná strana vliezla do cudzích rúk, očí, do vety: No toto? Neznášam, keď sa mi niekto rýpe v plánoch. Rozutekala som sa ako o život a vytrhla dokument z horúcej dlane. Takmer som sa popálila.
„No toto? On má v sebe tepelné vlákna citov?“ a nahlas som povedala:
„Ďakujem vám. Asi mala zostať na zemi a počkať si na ublatené podrážky“, pokrčila som bielo-čierny nepodpísaný papier a rovno pred ním som ho roztrhala na kusy.
„Tak a je rozhodnuté.“ Chcela som odkráčať po svojom, no zastavil ma hlboký hlas:
„Zvláštne, také dôležité životné rozhodnutie a vy ste k nemu dospeli za pár sekúnd na opustenej ulici. Tak dovidenia. A nech sa vám darí.“
„Takže to videl, prečítal si moju nespokojnosť. Hulvát jeden. To mu nedarujem.“ Už som sa neobzrela, ale ráznym krokom som sa pobrala domov.
Nedôverujem nikomu a je mi vrcholne nepríjemné, aby ma niekto mal zmapovanú ako Uralské pohorie. No veď počkaj, ja si zistím, čo ťa sem priviedlo. Čo skrývaš v tých neidentifikovateľných očiach. Stačí intenzívne myslieť na rozuzlenie a informácie sa začnú zlietať na jednu kopu a to rovno pred hľadajúceho. Hneď na druhý deň, keď som si takmer vyvrtla členok mojou extrémne rýchlo chôdzou na vysokých podpätkoch, zastavilo pri mne auto. V otvorenom okienku asi dvadsaťročná žena v slnečných okuliaroch a pestrofarebnou šatkou na hlave, akoby si pomýlila ročné obdobia a s ráčkovaním sa spytovala na Zulu Jankovička, postaršieho pána.
„Je to môj otec a už vyše osem rokov som ho nevidela.“ Tak to mi je správa, spadnutá z Gurunu do mojich rozšírených zreničiek. Ukázala som smer, povedala číslo domu a utrúsila, že sme takmer susedia. Mladá žena poďakovala a zmizla z môjho zorného poľa skôr, ako som si zopakovala vetu, že márnotratná dcéra sa vrátila. Alebo, ten múdrejší ustúpil?
O hodinu som skontrolovala, či olivovozelená Kia ešte stojí pár domov od môjho. Poslušne čakala vonku, elegantná ako jej pani.
O dve hodiny sa stalo presne to, čo som si predstavovala. Vyšla som von pozametať chodník a zostrihať šípové ruže. Drevená bránička na dome číslo 40 sa otvorila a v nej Zulu s dcérou. Objali sa, ešte jej podal na rozlúčku črepník s bonsajom a vyprevádzal ju pohľadom až pokiaľ nezmizla v najbližšej zákrute. Zostal stáť celý rozžiarený. Až keď vchádzal do dvora, všimol si ma a zamával . Odkývala som mu a chcela nabrať smeti na lopatu, keď stál zrazu pri mne.
Tuším narástol, dívala som sa na neho zdola, je to možné? Dokonca som zacítila kvalitnú pánsku vôňu z jeho nového svetra s nórskym vzorom. Asi darčeky pre strateného rodiča.
„Práve som vyprevádzal dcéru. Prišla na pár týždňov z Francúzska. A pozvala ma k nej. Keď bude odchádzať, príde pre mňa. Tak pekný večer vám prajem.“ A doslova odtancoval. Hm.