Mesto s beznádejou v tvári,
rieka nedokázala zmyť
prevratné okamihy,
prehĺbiť vlny na ohmatanie duše,
zdeformovaná masa
sa klbčila na chrbte
ako deti bez rodičov,
hrb ťahal k vrakom.

Virtuálny rozmer
vychlípal čas aj priestor,
zostalo len chlípne na dne,
jednotlivec sa minimalizoval
na klávesnicu, prsty a sedavý druh.

Vek dorastajúci do úcty
k zlatému teľaťu bol späť,
nikto sa nepýtal:
Ako to mohol dopustiť?
pretože žalmy neboli načítané
v elektronickej podobe
a bibliu otvárali iba väzni
a väznení v osvietenej hmote.

Hŕstka proti zopnutej hrsti,
už dávno nepodsúvali údery hodiny,
za ich zastavenia
sa narodilo druhé nebo,
aula pre zhliadajúcich
vyššie ako k zúfaniu.