Tradične nepíšem o láskavci,
zobrazí sa mi súkvetie z omamu a pichliačov,
nečítam o zamilovaných,
sú všade, kde ich nechcem stretnúť,
odkedy vybieham ich tempom
vadí mi len niečo,
zbožný súhlas
hoci aj na zrušenie osobnosti.
Len niečo?

Voda vo vlnobití
a ja sa šplhám vyschnutými ústami,
stále verím,
ohmatávam balans
bez neprítomnosti
a znovuobjavujem zašlé dni,
aby sila z nich prešla do vidiacej.
Živiť ilúziu pre ilúziu
je viac než neúcta k možnostiam.

Spätnému chodu som odpílila nohy,
stačilo potĺkania,
zvedavá na potenciál zoči-voči
som jednu dĺžku pred sebou,
možno sa dobehnem
zaostrením na cieľ
a možno ostrým.