Táto báseň má schopnosť
rozbiť sklo,
vpisujem do nej rinčanie,
úlomkami sa totiž živím,
ja, frekvencia z úletu.

Poď so mnou do plameňov,
z ktorých šľahajú cencúle,
zhorenisko a ľad
sú v každom,
rozdúchanie oboch
vypustí pochované
pre nový pokus.

Závislosť má v sebe bielu,
aj démon používa parfum z nej,
symboly mátajú
ako dym z krematória,
kde horí farba prisahajúcich,
pozri ako dokáže človek
vyletieť cez komín,
ako ústa oproti šepkajú
mám ťa rád a pritom
mám ťa, dokonale stačí,
ešteže sme sa stretli
pred zatvoreným kinom
a jeden druhého presunuli k filmu
bez komparzistov.

Táto báseň má schopnosť milovať,
vkladám do nej koncept
kde fenyletylamín je prirovnanie,
som totiž slovom
odkotúľaným z večnosti,
o čom by to všetko bolo,
keď nie o láske?