počúvať sklenie
pokým sa ti nerozleje
do podivného smutnobrania tvár

oblúkom ponad ľútosť
rozcinkotať zrenie
vytiecť z dvier
niekde medzi čistotou a hnusom —
                        na hladine pýchy
                        len klzké kamene

udieraj

môj svet sú hippotézy
s bujnou hrivou
splašené
v rozdupanej rieke medzi nami

mea culpa
mea...

najväčším črepom
kreslím kopytá