bez mora
vietor narezáva oblohu
až k stádam
pastelovozelenej v obilí

cítiš?
ženie ťa letokruhmi
stále ďalej
k napnutému skeletu v kvapkách
vlnobitím
k večnosti prenášajúcej do skiel chvenie rámu

viac ma pritúľ

čas rozkmitaný poznaním
scvrkáva pod kožou
v dutinách

tam
kde si túžba podmaňuje agóniu
vlial som sa ti do puklín
spitý paberkami nalámaných dní

mala to byť nádej
teraz len ťažisko vychýlené
viac