S každou lampou predháňal vlastný tieň o čosi rýchlejšie. Prsty vo vreckách zvieral v rytme krokov, keď si to uvedomil, spomalil a obzrel sa. Dom nevidel, len nahé telo a neznesiteľný zápach.
Kŕčovite si šúchal tvár, akoby z nej mohol strhnúť zmätok. A ten pohľad...

Na podlahu pod otvorené okno dopadal sneh. Sedela nahá, opretá o vozík v kaluži moču, výkalov a slín, čo jej stekali z neprirodzene vykrivených úst. Zachytil jej pohľad. Nebol si tým istý, ale zamrazilo ho. Bezradne zastal. Chrčala, nekontrolovane rozhodila rukami, stratila rovnováhu. Vozík sa pohol a ona bezmocne dopadla na hŕbu mokrého, špinavého oblečenia.
-To je sestra, poď preč.
Za dverami ju ešte videl.
- Hej, kto si?
- Zalez!
Akési deti ho odstrčili nabok a tresli dverami oproti. Zarazil ho hluk v izbách, zima, bordel.
Ten pohľad...
- Nehovorila si mi o nej.
- Načo?
Hodila na stôl cigarety. Jednu vytiahla a zľahka pošúľala v prstoch.
- Je to obluda.
Sledoval ako fajčí. Netušil na čom sa zasmiala, videl tmavé zvlnené vlasy spletené s dymom, oči aj pery hrubo zovreté čiernou linkou, krikľavý rúž. Hľadal podobu.
-Tebe to nevadí?
Prekvapene na neho pozrela. - Čo?
- Či ti to nevadí, ona?
- Je to obluda,- odsekla podráždene, akoby nechápala, prečo mu to musí opakovať. -Kašli na ňu.
- Ako sa volá?
- Hovorím kašli na ňu! Neviem, nijak. Obluda.
Nervózne pritlačila cigaretu o stôl. - Je sprostá. Ničomu nerozumie, nehovorí a najskôr je aj hluchá. Ešte niečo? Kam ideš?

Na zastávke nečakal nikto. Prestalo snežiť. Desať kilometrov. Kráčal rýchlo, za poslednými domami ho tieň obehol, až sa celkom stratil v tme.