Desí ma tá hrozná predstava
čo oddávna už v duši tkvie
že hebká tvár,dlane i postava
to všetko zub času raz rozhrýzie.

Zrkadlom tmy stane sa smrť
rozrytá vráskami zašlého života
nárek doprevadí krátku púť
a s chladom objíme len samota.

Vzlykot chorálov sa rozplynie
i slané kytice časom zahynú
len prach hŕstku kostí ovinie
tak všetci sa raz isto pominú.

     Hnilobný puch však netvorí v srdci tíš
     lež to, že pred smrťou pobozkám kríž.