Po pôrode viet ostávaš civieť
na koreň. Ešte vrelým slovám.
Tým ktoré pretrhajú blanu.
Ľahko uveríš keď sa vnárajú
do tvojej roztvorenej duše.
Riziko podlomených nôh
sa stáva súčasťou kroku.
Chápeš. Napriek tomu
sa vydáš na cestu. Vždy znovu.
Aby si mohol padnúť o modrinu ťažší

Denne ťa míňajú pozdravy. Mojich kolien
zodratých na cit. Ale ty už nepočuješ svoj tep.
Odovzdávaš sa tým čo sú ti bližšie.
A tak to má byť. Dvere sa musia zabuchnúť
aby iný dokázali vojsť.

Sledujem ručičky ako sa vysmievajú času.
Malé päste zvedavé na svet. Ešte nedávno
som ťa učil ako ich zopnúť. Dnes tomu všetkému
rozumieš. Je to len beh so štafetou
ktorú predáš aby si sa znova narodil.