Samota lieta ako malé dieťa.
  Nepočká na liek, ani neprosí.
  Spoločnosť Boha ku nej dovedie ťa.
Máš seba. V sebe ešte kohosi,
  kto nemá nič, a predsa dáva všetko.
  Ukladá na dno tvoje nánosy.
Je iba vôňou natrhaných kvietkov.
  Ráno sa z teba zľahka vytratí.
  A ty si iba jeho nemým svedkom.
Ako film, čo je dávno prehratý.
  Duša sa vznáša na výsosti neba.
  Chaplin si šúcha svoje záplaty.
Bol by som tebou, keby som sa nebál,
  že sa raz v tvojej koži dožijem,
  že budem ľúbiť seba ako teba.

Ľúb rub a líce jednej kópie!
  Zrkadlo vie, že rozbitý si celý,
  aj že sa v tebe ešte kopí jed.
Spomeň si na to, čo sme včera chceli.
  Spasiť svet, čo je dávno spasený.
  Spomeň si na to. Nezastaneš v cieli.
Môžeš ho za ten druhý zameniť.
  Vieš, nikdy nevieš, čo sa deje v raji.
  Ty si sa nenarodil v znamení,
v ktorom sa tvoje zaváhanie tají.
  Zostaň tu so mnou, čakaj na ráno,
  keď vstanú všetci, nielen ranostaji,
s myšlienkou na mňa dobre schovanou.
  Samota sem-tam po byte sa motá.
  Kde sa Boh schoval? V kúte? Pod vaňou?

Za skriňou? V skrini? Nenašiel si ho tam!
  Zostal tam, kde sme spolu zostali.
  A naša láska? Táto zvláštna hmota!
Pomaly chlapče! Mysli pomaly!
  Na ten čas, keď sme boli ešte spolu.
  Na ústa, oči, účes nedbalý.
Jazero sna, a na cestičku k mólu,
  a kameň, kameň, ktorý nespadol.
  Na pravdu tela, studenú a holú.
Zrkadlo vydesených pohľadov.
  Kam teraz? Kam až ku mne zájdeš?
  Do pekla s takou ťažkou náladou!
Oheň sa chúli v peci. V tvojej chajde.
  Príbeh sa iba v tebe pohýna,
  tak ako pohladenie – hladina.