Vietor si spieva namrzenú pieseň
  a ty si smutná v snoch a pomalá
  do toho dňa, keď blúdila si v lese.
Na hlavu padala ti povala
  pustého neba. V jeho divných skutkoch
  si sa len na okamih schovala.
Vietor sa stáča. Ohnivo a prudko.
  Iba on, divý, ešte nevie čo
  s belasou, horkou, nežnou nezábudkou.
A dlhá jeseň v zime za pecou
  ožíva teraz ešte inou piesňou.
  Králičou, srnčou, kančou, jazvečou.
Keď vôňa tela pomieša sa s lesnou,
  keď radosť pristupuje aj k smútku,
  keď myseľ láskou naplňuje miestnosť,

keď mierny dych sa mení na prudkú
  búrku a bolesť aspoň na čas zmizne.
  Zastav tú hrudku smútku v žalúdku
a premeň bolesť z ostria svojej trýzne
  na tupú radosť, že si jediná,
  čo mení krásu lesa na ohyzdné
obrazy, ktoré vidina len odklína.
  Už ani v tebe, namrzenej, nie sú.
  A ani v pretiahnutých hodinách.
Odčaruj les, a ani seba nesúď!
  Horký žiaľ schválne ťahá do hory
  drevo, čo vôbec nepristane lesu,
ktorý o poblúdení hovorí.
  Veď i ten prvý nádejnejší úsvit
  je vlastne posledný a neskorý.

Ach vence, vence! Umiernene skús viť!
  Keď sa ston na konci už ponáhľa.
  Nemysli naň, a bez starosti usni.
Myšlienka ako hora odľahlá
  ti príde na poslednú chvíľu:
  „Poď so mnou domov! Poď!“ A hľa
– svoju tvár už máš oddanú a milú.
  Bez starostí a celkom bez vrások.
  Bez lesných bylín teda, bez kavyľu.
Ľahučko letíš k nebu ako belások.
  Nemyslíš na to, čo sa v lese stalo.
  Myslíš len na to: „Teda! Bola som!“
A to sa nikdy nezdá príliš málo.
  Veď tu už vôbec nejde o príbeh,
  ktorý sa, zdá sa, vôbec nehýbe.