Ach, zaduj vietor. Jarný vetrík, zaduj!
  Nech sa mi (skúsim) usnúť podarí.
  Nech jarná pieseň nezostane vzadu.
Zaspievaj, jeseň, nápev prastarý.
  Nech sa tá pieseň nad vŕškami nesie.
  Nech tečú chlapské slzy po tvári.
Čo bolo, bolo. Bolo? Ako dnes je!
  Stúpajú mraky k rokom po horách.
  Dážď padá na mňa ako na polesie,
v ktorom si nikdy vílou nebola.
  Mala si predsa taký veľký výber.
  Aj hoľu ostrihanú dohola.
Tak čo sa teda v tvojej hrudi hýbe,
  že nedá usnúť mojej pamäti?
  Spálený Važec? Vyľudnené Hybe?

Posledná obeť v tvojom úpätí?
  Kto nútil prudkú myšlienku ku skutku?
  Kam až tá pieseň o nich zaletí?
Záleží na nej. Leží na žalúdku.
  Na vlhkej slame. (Amen.) Na smetiach.
  Zohni sa po ňu. Nežnú nezábudku.
Skôr než ju iné vetry znesvätia.
  Vynes ju na svet. Nespoliehaj na ňu,
  tak ako zabudnutie z podsvetia.
Skôr než zas zore na východe vzplanú.
  Skôr než jej tóny vrchol dosiahnu.
  A skôr než noc sa odoberie k ránu.
Skôr než ťa žiaľ priviaže ku rahnu,
  tej lode, ktorá pláva hustým tušom.
  Tak, že už tvojim krídlam nedá hnúť.

V tom lete lastovičo-mušom
  zodvihni ruku! „Ľavú, a či pravú?!“
  Iba sa prihlás, jednoducho: „Tu som.“
Vráť sa tam, kde si stratil svoju hlavu.
  K domovu otoč znovu provu dňa.
  Nedaj sa zvrtnúť naspäť na krútňavu.
Ó bludná noc. Noc obludná.
  Zodvihni ruku skôr, než ona zdvihne.
  No tak! Už dvíhaj! Kým sa vyľudnia
všetky tie domy, kostoly a vyhne,
  v ktorých sa menia ľudia na bohov.
  Ó pieseň, vráť sa! Zaspievame ihneď
s hladinou rieky, s horou, s oblohou,
  že príbeh prišiel s nocou o jej moc.
  Môže ťa taký istý nepremôcť?