vyšplhala som sa na eifelovku
a nabrala za hrsť výšky
do stavebného kameňa
nazeranie z nadmoria bolo
mojou fóbiou
ukradnutie z metrov a vĺn negáciou

tehlové mesto sa rozrastalo
jedna izba pre mňa druhá pre teba
nie tak to nebolo
štvorec oceánu bez potopených vrakov
žiadna smutná miestnosť

pauza zarezonavalo spod strechy
svetlom sme prikryli poslednú tretinu z hodín
pretože noc a škvrna
mali k sebe blízko ako ja dnes a ja des
pokropili sme kúty svätenou vodou
pitnú vypumpovali zo seba
a zobudili sa do pozemského dvojhlasu

prv než poďakujem
za prítulné ráno
oči sa skotúľajú k nohám

vykročím v tvare L
ako prútikár k hlbokej studni

tuším kde je ukrytá

no pre istotu
povrch obložím srdcom

keď zachytím vibrovanie
viem
že aj dnes sa opijeme
z posvätenej...