na kresbách z obyčajných dní
galérie bez očakávania pocty
bez akéhokoľvek čakania

" šľachetná v skromnosti skrytá
slovami maličký rám
každého vo vnútri víta
vezmi si, život ti dám "

Oslovilo ho vyryté na neveľkom kameni. Čosi, čo prikrývalo
existenciu. Nemalo ruky a predsa pocítil dotyk. Spod jedného
okraja trčal kúsok ľadu. Pomaly sa roztápal a tvoril potôčik.
Vypúšťal prázdne červené člny, aby sa naplnili. Chlad ostal
stáť v ovzduší.

On vo dverách obrovskej sály. V aule tancujúcich pocitov.
Plné sa radovali a vymýšľali choreografiu na rytmus
vychádzajúci spod clony. Prázdne si utierali smútok do šiat
a slzami tvorili stehy na miestach, kde bolesti rástli ostré rožky.

Nevedel sa zaradiť. Potichu sa stiahol do kúta, aby nerušil.
Sterilne čisté miesto vôňou pripomínalo rannú lúku. Ako
rozmanitosťou prevtelená miestnosť. Nepriehľadnosť sa začala
vznášať. Pohla sa smerom na východ. Presne tam, kde sedel
Jozef. Orosené tváre sprevádzali výjav. Telá sa narovnávali
a plnili pokojom. Nikto sa nedokázal napodobňovaním
premiestniť do nadpozemskej nálady. Len tlkotom, silnejším
ako všetky nepodstatné otázky. Chvíľa, keď dojem z padajúcej
rosy pokračoval krokmi, bola nenávratne preč. Pripíjalo sa
stúpaním do vyšších met.

Vízia zašepkala srdcu. Rozpumpovaná do obehu stala sa slnkom
pre Jozefa. Odhodlaný objaviť pôvod, spoznal Otca.