že sa drobí na ortuť
je slabé vrásnenie
milimetrov v koži

je sila ktorou si
natrela dvere zo strechy
povlakom pre nohy námesačných

ľahúčko lomí a
rozhadzuje ticho balkónov
na priesvitnom zábradlí

mesiac
potom čo ovládol
môj balans

vsadený do teba
zíva šerom

z lietajúceho papiera
mäkko túli
polospiace getá
a nedelí chodníky

tam kde si