vlak poťahuje linajku
z ktorej dnes nevybočíš
ako údel za šťastné bezvedomie

okolo oblúkov
kde si včera prepísala moju myseľ
podopretú časom bez metrov
usadím samotu
priveľkú do šuflíka
oproti sebe na balkón

nepohnevám si ju
aby nevychladlo tvoje miesto
než budeš môcť
prikryť obraz obrazom

zobuď ma mimozvukom
pre skutočnosti väčšie ako izba
ústa natoč na osemnástu
nech vyfarbím bledosť

viem že sme a budeme
tvoriť vlastnú gotiku