Prišla tuhá zima. Na krajinu padali veľké biele chumáče snehu. Stromy v močiari zostali bez lístia, len tak zamrznuté a múry pevnosti sa schovali pod bielu prikrývku. V takéto dni nikto nechcel byť sám a ani nebol. Medzi domčekmi stála vychýrená krčmička. Vždy v nej bolo veľa zábavy. Chodili sem sedliaci, obchodníci aj vojaci.
Prísny krčmár sa z toho tešil, pretože pivné a vinné sudy sa míňali veľmi rýchlo a tržby stále rástli. Bol to ozaj zaujímavý človek. Volal sa Bagíň. Hoci mal na hlave len pár vlasov, tvár mu zakrývali husté šedivé fúzy a jeho brucho bolo rovnako veľké ako sud. Po čase sa s neho stal bohatý a uznávaný muž. Neraz sa stalo, že k nemu prišiel chudák a on mu ponúkol pivo. „Zaplatíš to neskôr,“ povedal a takto to bolo s mnohými ďalšími až kým ľuďom nenarástli veľké dlhy. Zvykli si na to, že u Bagíňa si môžu dovoliť všeličo, a tak sa prihodilo, že do krčmy prišli bez peňazí všetci. Vtedy sa krčmár zmenil. Ľudí začal vyhadzovať a stal sa nevľúdnym.
Jedného chladného dňa sa stalo to, že za krčmárom prišla veľmi chudobná žena s dvomi malými deťmi. Bola to vdova po jednom z najväčších opilcov v pevnosti. Každý ju ľutoval, no nikto jej nepomohol. „Prosím, nežiadam ťa o peniaze,“ nariekala, no Bagíň sa nedal.
„Zmizni mi z očí! Nepomôžem ti,“ a už sa aj chystal ďalej, obsluhovať.
Žena ponížene bežala za ním: „Videla som, že za krčmou máš plno polienok. Nebude ti z nich chýbať. A ja, keď budem mať, tak ti ich zaplatím.“
Krčmár na ňu vrhol škaredý pohľad: „Tvoj nebohý manžel u mňa zanechal dlhy. Radšej tie zaplať, potom ti pomôžem!“
Žena sa rozplakala: „Ja nemám peniaze.“
Bagíň mykol pecami a vdova s deťmi musela z krčmy odísť.
„Čo chcela?“ opýtala sa Bagíňová žena, ktorá práve vošla do miestnosti.
„Polená,“ odvrkol krčmár a išiel za dom, aby si aj on nazbieral trochu do pece. Keď tam však prišiel, uvidel uplakanú vdovu s deťmi ako si naberá drobné triesky z jeho zásob. „Nechaj to!“ skríkol po nej a triesky jej vyrazil z rúk.
„Prosím, idú Vianoce. Veď pomrzneme,“ vzlykala vdova.
„Už som ti povedal. Zaplať mužove dlhy!“
„Zaplatím. Ale toto sú len malé papeky. Nebudú ti chýbať.“
„A budú,“ nedal sa krčmár.
„Tak aspoň za hrnček teplého mlieka. Od smädu a od zimy.“
„NIE!“ skríkol krčmár a hnal vdovu kopancami.

Žena sa predierala snehovými vločkami, ktoré štípali premrznutú rodinu na lícach. Vdova držala v jednej ruke deti a druhou sa snažila utiahnuť si starú šatku na krku. Na bielych uliciach nikoho nebolo, len sem tam prebehol sused k susedovi pre nejaký problém alebo len tak na kus reči. Nikto si ženu nevšímal. Rodina kráčala k veľkej bráne. Deti sa čudovali, prečo ich mama vedie von z pevnosti. Strážnici, čo tam stáli po nej ukradomky poškuľovali, no bránu jej otvorili.
Vdova viedla deti po drevenom moste ponad vodnú priekopu a takto kráčala ďalej. Teraz už aj drobci pochopili kam kráčajú. Hrob ich otca bol neďaleko novozámockého hradu. Pijan nebol obľúbený. Sem, k tomu zo snehu vytŕčajúcemu krížu chodievala iba vdova s deťmi. Rodina sa zastavila.
„Deti,“ obrátila sa na ne, „teraz sa pomodlíme za otca. Možno nám pomôže.“
Deti mali uslzené oči a hneď sa začali prežehnávať.
Ej, kiežby. Čo si nám to porobil?! myslela si v duchu. Robil si problémy za života a ešte väčšie za smrti. Čo len teraz s nami bude? Žene sa pustili slzy. Nechal si nás napospas svetu. To ti nezabudneme.
Zrazu sa spustil veľký vietor a vločky snehu sa vzniesli do vzduchu.
Nadarmo sa čertíš. Svoje vlastné deti necháš zamrznúť, pretože si stále myslel len ta to ako sa napiť. Nečuduj sa, keď za tebou viac neprídeme. „Poďte deti, ideme!“
Vietor sa znovu spustil prudkejšie, no rodina sa pobrala späť.

Bola hlboká noc, vonku treštil mráz. Každý sa snažil zababušiť do teplých perín. Červený ohník ticho praskal v peci a krčmár Bagíň s čistým svedomím, ako bábätko spinkal vo svojej posteli. No len dovtedy, pokým ho čosi nevyrušilo. Krčmár otvoril oči na záhadné buchnutie. Akoby niekto vošiel do domu. Pretrel si oči. Nikto sa mu nevotrie do domu len tak. Vyliezol teda z postele a ticho, aby nezobudil ženu sa pobral do druhej izby. Na pomoc si však vzal železný kutáč. Odchýlil dvere a cez štrbinu nazrel do miestnosti. Aha. Nezvaný hosť stál pri malom okienku a pozeral do tmy. Krčmár netušil kto to je. Do tváre mužovi vidieť nebolo. Bagíň v ňom však spoznal akéhosi funebráka s potrhanými šatami. Vošiel do miestnosti s kutáčom nad hlavou, prichystaný udrieť. Našľapoval po tichu. Bol na dosah. Už už – Bagíň sa rozohnal a v tom sa z nenazdajky muž otočil.
„Netvor,“ vykríkol z ľaku krčmár a nevoľky uskočil dozadu. Chcel ujsť, no na mužovo mávnutie rukou sa dvere samé od seba zavreli. Bagíň vypustil kutáč a skrčil sa v rohu izby. „Choď preč, čertova sila! Čo odo mňa chceš?“
Nezvaný muž vyzeral hrozivo. Bol neprirodzene vyrovnaný a v tvári nemal náznak ružovosti. Namiesto očí sa dali rozoznať iba čierne jamky. Ruky mal spustené vedľa tela a pri chôdzi nimi vôbec nepohyboval.
„Krčmár nalej mi!“ spustil muž neznámy. Jeho hlas sa ozýval a Bagíň sa len triasol. „Prečo mi nenaleješ?“ muž bol nahnevaný.
„Choď preč!“ vykríkol krčmár.
„Hovorím ti Bagíň. Nebudeš ty dlho žiť. Teraz ťa preklínam. Nech sa zakryješ, nech sa napiješ, pred mojou kliatbou sa neskryješ. Kvôli tebe moje deti zomrú a nikdy ma už neprídu navštíviť. Zhor v pekle...ako ja!“ Duch kývol rukou a Bagíň sa ocitol v plameňoch.
Krčmár sa odrazu, celý spotený strhol. Ležal vo svojej posteli, no to ho nepotešilo. Stále mal pred očami ducha, ktorý vyriekol kliatbu. Pec ticho praskala, vonku dul vietor a on sa bál, čo i len pozrieť na dvere...

Čas plynul až kým neprišiel deň pred Štedrým večerom. Všetci sa chystali na hostinu, aby oslávili narodenie Ježiška tak ako sa patrí. Aj v Bagíňovom dome to len tak frčalo. Každý robil, čo mohol. Jeden upratoval, ďalší varil. Keď tu zrazu prišiel na krčmára smäd a s krígľom si šiel nabrať do suda trochu piva. Vypil ho až do dna. Pretrel si ústa a odložil krígeľ. O chvíľu sa však vrátil a dal si ešte za pohár.
„Čo toľko piješ?“ pýtala sa ho žena.
„Nejako ma smädí. Asi zo včerajšej šunky.“
„No vidíš. Mal si držať pôst. Napi sa vody!“ radila mu.
Krčmár tak spravil, no nestačilo mu. Ústa mu začali prahnúť. Celý deň sa len nalieval. Potom sa vybral k piecke a naložil do nej viac dreva.
„Čože tam toľko prikladáš? Dosť je tu teplo,“ zakričala za ním žena.
„Ale,“ vyhováral sa Bagíň, „nejako ma zima preskočila.“ A opäť sa išiel napiť. Ústa mal vysušené a popraskané.
„Čo sa ti porobilo?“ pýtala sa žena znovu. „Nebodaj si chorý.“
„Ale nie. Len ma hrozne smädí. Pomôž mi nejako!“
„A akože ti mám ja pomôcť?“
Krčmára odrazu zatriasla zima. Odišiel do izby a obliekol si svoju teplú vestu. Hneď sa pobral ku krbu zakladať lepší oheň. Žena krútila hlavou.

Na Štedrý deň prípravy vrcholili. V tú noc však Bagíň nespal. Stále sa len budil na ukrutnú páľavu v hrdle a obrovskú zimu. Ráno sa mu už nič nechcelo. Iba behal a pil. Nedalo sa robiť nič iné len dúfať, že to prejde. Rýchlo sa začalo stmievať a každý čakal na to, až sa na nebi objaví prvá hviezda, aby sa Štedrá večera mohla začať. Stôl sa naplnil jedlom a obaja manželia si zasadli. Začali modlitbou, no Bagíňa zatriaslo.
„Je tu zima.“
„Nie, nie je.“
„Ale mne mrznú ruky a nohy,“ oponoval krčmár, „musím sa ísť lepšie obliecť.“
„Nemôžeš sa postaviť od stola,“ povedala žena.
„Musím, lebo zmrznem.“ Ako sa Bagíň postavil, spadol na zem a hneď ho začalo triasť. „Je mi zima.“ zastonal.
Žena ho postavila a uložila do postele, on si však pýtal stále viac perín.
„Och. Aká je tu zima,“ bedákal. „A ten smäd. Daj mi piť!“
Žena robila všetko ako Bagíň chcel, no neuľavilo sa mu. Bolo to stále horšie. Triasol sa na posteli a jojkal. Žena rozmýšľala, čo tomuto nešťastiu môže byť na vine, ale na um jej nič neprichádzalo.
„Je to bosorka,“ zakričal Bagíň a jeho žena si zrazu spomenula na vdovu.
„Idem po ňu, aby ťa odkliala,“ obliekla sa a vydala do noci.
Padal sneh, domčeky ticho stáli a v každom svietili svetielka. Ľudia za oknami sa tešili z Vianoc. Žena prišla k domu vdovy. Našla ju tam aj s deťmi chúliť sa v malej zime. Zaraz ju presvedčila aby išla k nim.
Už boli v krčmárovej izbe. Vdova stála pri Bagíňovej posteli a počúvala: „Prosím, všetko ti dám, len ma odkľaj. To je príliš veľká zima.“
„Vidíš Bagíň,“ povedala vdova, „presne taká zima bola mojím deťom. A presne taký smäd mali, ale ja som ťa nezakliala.“
„Tak mi pomôž,“ prosil krčmár.
„Stále si pamätám, čo si mi povedal, keď som ťa prosila ja. Odpúšťam ti, no nie mňa teraz pros, ale pána Boha. Aby ťa zbavil utrpenia.“
Na to sa krčmár začal modliť a smäd postupne utíchol.
„Prosím. Najedzte sa koľko vládzete. Všetko, čo vidíš na tom stole je vaše,“ povedal napokon Bagíň. „Všetky dlhy tvojho muža sú vyrovnané, lebo to ja som s neho spravil opilca.“
„Nech ti pán Boh pomôže,“ povedala napokon vdova.
Krčmár sa modlil ďalej. Už by bol zamrzol, ale po tom ako začal naprávať svoju chybu a vyčistil si myseľ, začal sa zohrievať.

Krčmár sa vyliečil zo svojho utrpenia. Po Vianociach prikázal sluhovi, aby na voz naložil dreva, koľko sa bude zmestiť. Keď tak sluha spravil, sám zapriahol koňa a všetko to drevo odniesol vdove. Od tej doby už nikdy nikomu neublížil, pretože vedel, že žiadne lakomstvo sa nevypláca.