stojí na dvore nehybný
splýva so šerom a za ním
starý domček
o ktorý sa nikto nestará

zubaté slnko nehladí
brieždením nikdy
no hustý vinič
kedysi hrialo

a krásna námaha je ako
retiazka na okraji pohára
prácu vtedy cítiť
v chuti moku

keď sa konečne pohne
najkrajšiu starenku
necháva doma
za naveky zelenou bránou

s vetou na perách
nie mŕtvych sa boj
ale živých
mu zamáva

stojí nehybný splýva s brieždením
a za ním starý cintorín
čo s domčekom
keď všetci sú už tam