Hlavu mal zaborenú v dlaniach, no neplakal. Bol len zúfalý. Netušil, čo robiť a pomaly ho chytala panika.
Naraz na chrbte pocítil Máriino pohladenie. „Neboj sa! Nikdy sa nesmieš báť.“
Zdvihol k nej pohľad: „Si skutočná alebo si iba v mojej hlave?“
„Záleží na tom?“
Mykol plecami. „Cítim z teba pokoj. Pomaly prestávam veriť tomu, že si výplodom pikočastíc.“
„Somnium,“ oslovila ho. „Som skutočná, nielen v tvojej hlave ale aj v tvojom srdci. Viem, že to cítiš.“
„Prosím. Poraď mi teda, čo robiť?“
Mária sa mu zahľadela hlboko do očí: „Práve teraz si stiahnutý vo svojom podvedomí. Na to, aby si sa prebudil musíš podvedomie opustiť a znovu precitnúť vo vedomí,“ hovorila.
Somnium nechápal: „Pokúšal som sa viac krát prebudiť, no pikočastice mi celkom ovládajú mozog.“
„Pikočastice nebudú hrať žiadnu úlohu, pokiaľ bude tvoja vôľa žiariť tak ako dnes.“ Na chvíľu zostalo ticho. „Somnium, ty si svojich démonov už porazil. Pokojne sa môžeš prebudiť. Stačí nájsť vedomie.“
„Musím ho nájsť sám?“
Mária vľúdne prikývla. „Každý ho musí nájsť sám. Teraz prejdi ulicou!“ Dlaňou mu prikryla oči a pošepkala mu do ucha: „Stále budem s tebou.“
Somniovi sa odrazu rozvidnelo, no zostal veľmi prekvapený. Márie nebolo a namiesto vatikánskeho námestia sa pred ním objavila úplne iná scéna...
Prejdi ulicou?
Ocitol sa uprostred davu tlačiacich sa ľudí. Okolo neho prechádzal muž s veľkým dreveným krížom, za ním kráčala celá procesia. Svorne odriekali: Verím v Boha, otca všemohúceho, stvoriteľa neba i Zeme a v jeho jediného syna Ježiša Krista...Hlasy stíchli v diaľke.
Hneď na to sa mu vtesnalo do uší volanie rozlievajúce sa široko do okolia: Boh je veľký. Vyznávam, že niet boha, okrem Allaha a Mohamed je jeho posol. Niekoľko desiatok ľudí začalo na zem klásť koberčeky. Poďte sa modliť, urobte dobrý skutok...
Zrak uprel na skupinku ľudí v čiernom oblečení, klobúkmi na hlave a hustými bradami. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu! Nevezmeš meno Pána, svojho Boha nadarmo! Spomeň na sobotu a sväť ju! Cti svojho otca a matku! Nezabiješ...
Zaskočila ho rôznorodosť, ktorou toto miesto oplývalo. Kde sa však nachádza, nevedel.
Pred Somniom sa rozprestierala dlhá, úzka a veľmi stará ulica lemovaná ošarpanými budovami. Chrámami a kaplnkami.
Masa ľudí sa tlačila rôznymi smermi, ľudia vykrikoval a obchodníci, ktorí tam mali svoje stánky chytali okoloidúcich za ruky, aby si u nich niečo kúpili. Nebyť modliacich sa, človek by si to tam hneď pomýlil s trhom. Na jednom z múrov visela tabuľa s nápisom v troch jazykoch: „Via Dolorosa.“
Prejdi ulicou? Zaznelo mu v hlave opäť. Nuž, asi touto. Vykročil, hoci s obavou, či ide vôbec správnym smerom. Ľudia, ktorých videl mu oblečením pripomínali tiene z vatikánskeho námestia, pri týchto mal však úplne iný pocit. Nevedel ho charakterizovať, no nebol skľučujúci. Skôr sa obával toho, že netušil aké správanie môže čakať. Jediné, čo ho nevtiahlo späť do úzkosti bola myšlienka na Máriu.
Kráčal davom. Jeho výška a celkový zjav spôsoboval, že všetci okolo ktorých prešiel k nemu zdvíhali začudované pohľady. Dokonca, niektorí si ho všimli už z diaľky. Keď im však pohľad opätoval, zaspätkovali a horúčkovito zabárali zraky do zeme. Kvôli hladkej hlave a zväčšenej lebke mysleli, že Somnium možno trpí dákou ojedinelou chorobou. Lenže on myšlienky zameral na čosi úplne iné. Netrápilo ho ako pôsobí. Skôr mu nešlo mu do hlavy, prečo výplody pikočastíc pôsobia tak skutočne. Žeby mali naprogramované chovanie? Všetky tie gestá a strhané pohyby pri pohľade naňho. Ich oči pôsobili tak, ako keby naozaj o ňom premýšľali.
Vošiel do tieňa kamennej strechy, ktorá spájala dve budovy a ťahala sa až kdesi do diaľky. Chládok, čo zavládol bol citeľný, no obchodný duch tu prekvital rovnako ako v slnečných častiach ulice. Modliacich sa bolo pomenej. Pri stánkoch so všakovakým tovarom sa pristavovali ľudia rôznych rás a náboženstiev. Každý človek vyzeral ináč. Okrem tejto rôznorodosti však Somnia nezaujalo nič. Predmety, ktoré ležali na stoloch a ktoré sa predavači snažili nanútiť okoloidúcim ho neoslovovali, pretože netušil na čo slúžia. No i on odrazu užasnuto zastavil. Naraz sa cítil ako v časti Dokumentu, keď stál uprostred zeleného žitného poľa. Zbadal niečo, čoho by sa rád dotkol.
Presne oproti sebe stáli dva stánky. Ich majitelia vyzerali ako bratia, lenže ich správanie hovorilo o opaku. Gánili na seba, zlostne škrípali zubami a stínali jeden na druhého päste. Zjavne sa im nepáčilo, že musia na seba hľadieť tvárou v tvár cez ulicu.
Na oboch stoloch mali predavači vázu a v nej položenú ružu. Jeden červenú, druhý žltú. Somnia zaujali práve tie kvety. To, že obchodníci by najradšej skántrili jeden druhého vnímal iba v pozadí.
Stál. Pohľadom preskakoval z jednej ruže na druhú, keď obaja muži zrazu vstali a falošné úsmevy odhaľujúce ich krivé zuby zasvietili práve Somniovim smerom.
„Nech sa páči. Pristúp! Pozri si môj tovar!“ ukazoval na červenú ružu prvý.
„Poď bližšie! Pozri si najkrajšiu ružu! Je na ňu akcia,“ zvolal druhý ešte hlasnejšie, načo sa prvý zohol k zemi, vzal do dlane štrk a chrstol ho smerom k sokovi.
„Iba u mňa je tá najkrajšia ruža!“
Somnium chcel vykročiť ale spoza jeho chrbta vyšla matka držiaca za ruku svojho syna. Obchodníci nasmerovali pohľad na dieťa a venovali sa už iba jemu. Pozri! Dám ti ju za toľko a za toľko. Za takúto akciu. Dostaneš k nej toto a hento. Prekrikovali sa, vyjednávali. Somnium sa bez slova prizeral. Zatiaľ nešípil nič zvláštne.
„Mama?“ oslovil ju syn. Z jeho očí bolo jasné, čo chce.
„Nemôžem,“ sklonila sa k nemu, pohladila ho a šepky povedala: „Vieš, že nemám na to.“
Chlapec sa obzrel. Obchodníci sa naňho zoširoka usmievali a naznačovali aby to celé posúril. Znovu sa obrátil k matke. „Viem, že ešte máš nejaké peniaze.“
„Nemôžem ich minúť. Doba je zlá, vypomstilo by sa nám to.“
„Kúp mi ružu!“
„Nabudúce.“
Chlapec náhle zmenil správanie. „Ale - ja - chcem!“ povedal chladne.
„Hovorím, že nabudúce.“
„TERAZ!“ vykríkol.
Matka si zhlboka vzdychla, narovnala sa a pristúpila k obchodníkovi. Začala sa s ním jednať o cene.
„Psst,“ ohlásil chlapca druhý predavač. „Poď na chvíľku sem!“
Dieťa vykročilo jeho smerom.
Muž sa pustil do tichého rozhovoru. „Ako to vyzerá? Kúpi ti ju?“
Chlapec mykol plecami.
„Nechcel by som mať takú matku akú máš ty.“
„Prečo?“
„Veď je to najhoršia mama na svete, evidentne ťa nemá vôbec rada. No pozri! Keby ťa ľúbila, kúpila by ti ju.“
Chlapec stisol zuby.
„Nič to!“ usmial sa predavač slizky. „Keby sa rozhodla, že ti ju predsa nekúpi...“ spoza pultu vytiahol sekeru a vložil ju chlapcovi do rúk. „Ju musíš trošku postrašiť. Poštekliť.“
Somnium nevoľky zbledol. Hoci nepoznal zvyky dávnych ľudí, nemal z toho dobrý pocit. Záplava okoloidúcich mu nachvíľu zakryla výhľad a odtlačila ho ďalej.
Chlapča bez akejkoľvek emócie v očiach sekeru prijalo a keď sa jeho matka otočila, ukryl ju za chrbtom. Šla mu oproti. Chládok pod strechou sa zdal byť ešte chladnejší a temnejší. Syn podišiel k nej. „Kúpiš mi ju?“
Ospravedlňujúco pokrútila hlavou. „Nie.“
„NIE?“ zopakoval nahlas.
„Tak dosť! Som tvoja mama a ty ma budeš poslúchať!“ vyhŕkla a rázne chcela syna odtiahnuť preč od stánkov. Vtedy chlapec odhalil skrývaný predmet. Matka si ani nestihla uvedomiť, čo to zviera, zavrčal ako vlk a vyrazil proti nej. Sekerou sa zahnal po kolene. Náraz preťal kožu, prerezal kus mäsa a vytryskla krv. Žena sa zniesla k zemi. V zúrivom opojený sa chlapča zahnalo na matkine ruky. Viackrát seklo, niekoľko prstov sa oddelilo od dlane, potom sekerou zavadil aj o zápästie a preťal žili. Červená tekutina vyrazila rovnako prudko ako matkino bolestné zaskučanie. „Si kurva! Aj otec to hovorí!“
Žena sa chcela postaviť, zastaviť besnenie vlastného syna, no bolesť, strach a sklamanie jej to nedovolilo. Napokon dieťa zasadilo poslednú ranu. Do krku. A matka sa celkom prestala hýbať.
„Zober peniaze!“ vyštekli muži takmer súčasne.
Chlapec odhodil sekeru, vrhol sa ku kabelke a začal v nej šmátrať. Vylovil z nej zopár drobných a bežal k stánku s červenou ružou. Nasrdené prskanie druhého predavača si nevšímal. Muž nastavil dlaň a keď mu v nej mince zacinkali, šťastne si ich poťažkal. „Nech sa páči! Tu je tvoja ruža,“ vytiahol ju z vázy a podal ju chlapcovi.
Dieťa, so zvláštnym uspokojeným v očiach ku kvetu privoňalo. Naraz znechutene skrivilo ústa: „Je umelá.“
„A čo si čakal?“ oboril sa naňho mince počítajúci predavač. „Máš svoju ružu, teraz zmizni!“
Hromada ľudí, tlačiaca sa na Somnia, ho zatláčala stále ďalej a ďalej. Posledné slová obchodníka už takmer nezachytil. Pár krát ešte obrátil hlavu k stánkom, no potom sa pobral.
Pohľad smeroval raz na tú stranu, inokedy na druhú. Bolo mu na zvracanie a telo mu kmásali kŕče. Tápal. Vlastnú matku... Chytali ho mdloby. Čo najskôr chcel mať ulicou prejdenú ale jej koniec ani po dlhšom čase nie a nie objaviť. Čo to má byť? Dlaňami si prešiel po tvári. Všade bolo to isté. Modliaci sa a obchodníci. Sem tam ulica odbočila, zmenila smer, zúžila sa a opäť rozšírila. Kde - tu ju pretkávala ďalšia cesta. Možno mala Mária na mysli inú ulicu. Možno šiel skutočne zlým smerom. Možno by sa mal otočiť a pustiť sa naspäť. Takú neistou jakživ necítil. Keď si však spomenul aký pohľad ho tam hore čaká, radšej myšlienku vrátiť sa zavrhol. Nemal čas. EM12 bol každou sekundou bližšie ku kolónii. Jediná šanca zachrániť sa bolo čo najskôr sa zobudiť. Nech je ako chce, koniec ulice musí nájsť. Nadýchol sa a vyrazil čo mu nohy stačili. Bežal medzi húfmi, pretláčal sa nimi. Keď niektorí ľudia videli rútiť sa dva a pol metrového chlapa proti nim, radšej sami uhýbali z cesty.
Práve mal na dosah križovatku. Na jej rohu bol postavený chrám so symbolom kríža. Poďte sa pokloniť zlatému teľaťu! Začul. Na uliciach sa zhromažďovali zvláštne oblečení ľudia. Somnium zachytil, že ich odev je úplne odlišný. Pripomínali dávnych farizejov. Nech sa mu zdali akokoľvek čudní, predsa nemienil zastaviť. Stalo sa však čosi, čo nečakal. Už už by bol križovatkou prebehol, no z útrob chrámu zrazu vypochodovalo zo desať mužov fučiacich pod váhou ťažkej sochy. Na svojich pleciach niesli horeznačky prevrátenú ženu. Keď ju Somnium zazrel okamžite zastavil. Vyzerala presne ako... Mária? Jeho začudovanie sa ani nestačilo vytratiť, muži vrhli sochu na zem a tá sa rozletela na kusy. Potom pribehli farizeji a väčšie časti rozbíjali svojimi palicami. Mlátili do nich až kým neostali na prach. Poďte sa pokloniť zlatému teľaťu! Symbolu nového sveta. Znovu sa ozval ten istý hlas.
Žeby to bola skutočne ona? Nešlo mu to do hlavy. Všetko sa to zbehlo tak rýchlo, že si nebol istý tým, čo videl. Zrejme tá socha spodobňovala niekoho iného, no i tak. Na prvý pohľad skutočne pripomínala to žieňa, ktoré ho zachránilo pred tieňmi.
Farizeji sa rozpŕchli do okolia s hrdelnými výkrikmi: „Zlaté teľa! Kto sa neskloní, nebude spasený!“ Načahovali ruky k nebu. Pristupovali ku skupinkám, zastavovali ich a zvolávacími gestami vábili k sebe. Ľudia sa pokorne nechali nahovoriť. Somnium však v skutočnosti nemal záujem počuť to, čo im tí bradatí hovoria. Otočil sa a s očami upretými dopredu začal kráčať. Neobrátil pohľad, ani nemrkol. Sám seba utvrdzoval, že jeho sa to netýka, no ľudia smerujúci k chrámu sa naňho mračili. Práve jeho nezúčastnenosť pôsobila podozrivo.
Zrýchľoval. Hlasy zvolávajúcich však počul dostatočne výrazne. Akoby sa farizeji nerozliezli len do okolia križovatky ale zaplnili ulicu zo všetkých strán. Napokon, ľudia smerujúci proti nemu predznačovali, že aj vpredu sa čosi deje. Po pár chvíľach to uvidel. Farizeji boli skutočne všade. Už sa to začína, volali a Somnium zastavil. „Ako prejsť ulicou?“ šepol sám pre seba. Nechcel nič, iba nájsť vedomie a prebudiť sa skôr ako bude neskoro. Videl zvolávajúcich roztiahnuť sa po celej šírke Via Dolorosa. Tlačili masu pred sebou ako pastieri zaháňajúci dobytok.
„Dobrý človek.“
Somnium sa otočil a pohľad sklonil k nízkemu, vychudnutému farizejovi.
„Už sa to začína,“ usmial sa, natiahol k nemu ruku. „Zlaté teľa je nainštalované v chráme. Poď sa pokloniť!“ Hovoril pokojne, no v jeho hlase bol cítiť šelest nadšenia. „No poď!“ zopakoval.
„Tá socha...“ prehovoril Somnium nevzrušene.
Farizej otočil hlavu hore ulicou, potom sa znovu pozrel naňho.
„Tá socha, čo ste vyniesli a rozbili...“
„Mária?“ prerušil ho.
Somnium vydýchol. Tak predsa... „Poznám ju.“
Farizej sa uškrnul. „Prosím?“
„Pomohla mi.“
„Ale no tak. Je to len modla.“
„Je skutočná. Pomohla mi,“ zopakoval.
Po tejto vete vychudnutý bradáč vybuchol smiechom. Nato Somnium o kus odstúpil a farizej razom stíchol. „Poď so mnou,“ zašomral temnejšie a v očiach sa mu zalesklo čosi zvláštne. Čakal.
Somnium mu však ukázal chrbát a pomaličky šiel preč.
„Stoj!“ zvolal muž.
Nič. Pridal do kroku.
„Hovorím ti STOJ!“ tlmený hlas sa menil na vlčie vrčanie. „Oľutuješ to,“ zvolal nahlas a palicou buchol do kamennej dlažby.
Somnium ten zlostný úder nepočul. Jeho rýchla chôdza sa zmenila na beh. Strach mu opäť zaboril svoje dlhé tesáky do mysle. Muž však stál na mieste.
Dav tlačený farizejmi bol stále bližšie. Ak by Somnium bežal proti nemu, bolo by to akoby sám strčil hlavu do slučky. Netušil prečo ale zlý pocit mu šepkal, aby čo najskôr zmizol ľuďom z dohľadu. Dostal sa na miesto, kde sa sprava na Via Dolorosa napájala úzka, slnkom zaliata ulička. Somnium do nej vbehol a zrýchlil ešte viac. V ulici nebolo ani nohy. Ak by prechádzajúci farizeji otočili pohľady práve týmto smerom, okamžite by ho uvideli. Bežal a dúfal, že cesta odbočí. To sa ale nestalo. Ulička nie a nie zmeniť smer. Nech by bol akokoľvek ďaleko, silueta zblúdilého človeka by určite vyvolala rozruch.
Naraz si však v múre budovy všimol hlboký polkruhový výklenok pre sochu svätého. Bol prázdny. Somnium prudko zastavil, obrátil hlavu smerom dozadu a zbadal, že ľudia ktorých farizeji pred sebou tlačia už prechádzajú. Nelenil. Priskočil k výklenku a nemotorne sa doň skrčil. Vystrčil sa iba trošičku, aby videl či farizeji prejdú bez toho aby si niečo všimli.
Dav prechádzal dlho. Muži, ženy, deti. Všetci sa hrnuli k chrámu. Procesiu konečne zakončovali farizeji. Pri pohľade na nich sa Somniova hruď prestala dvíhať. Telo sa mu triaslo a nevedel s tým nič urobiť.
Jeden z farizejov opustil skupinu, zastavil a pozrel do uličky.
Somnium strhol hlavu medzi plecia, zháčil sa. Po chvíli opatrne vykukol. Farizejov videl naraz dvoch. Stáli proti sebe a viedli živý rozhovor. Prvý z nich ukazoval Somniovým smerom. Chvíľu gestikulovali, potom sa znovu pripojili k davu. Somnium si ťažko vydýchol, oprel hlavu o múr a vyvrátil oči k nebu. Modré, bez obláčika. Tak pekný deň.
Odkedy mu pikočastice pohltili mozog, nestačil si vychutnať čerstvý vzduch a slnečné lúče. Všetky tie nepríjemné okolnosti sa diali akoby naschvál.
Vystúpil z výklenku a odobral sa ďalej.

♦♦♦

„Rozhodni spravodlivo!“ zvolal muž plačlivo.
Somnium sa dostal na rozľahlejšie priestranstvo zaplnené divákmi. Vošiel do davu. Všetci hľadeli na nízku drevenú estrádu vybudovanú uprostred a na nej postavenú šibenicu. I on k nej uprel zrak.
„Prosím vás, nechcem aby ste ho odsúdili na slučku. Chcem len prostú spravodlivosť!“ ozval sa muž na pódiu opäť. Stál tam zhrbený, ponížený a zjavne zúfalý.
Oproti nemu sa prechádzal farizej sem a tam. „Čuš!“ zahriakol ho a poškrabal sa v čiernej brade. „Kto môže za to, že ťa okradli?! Vari ja?“
„Nie, ale ty môžeš vyriecť spravodlivý rozsudok nad lupičom.“
„Vravíš, že ti vykradol dom a pobral vzácne veci?“
„Presne tak. Bol to on!“ Muž vstrčil ruku a ukazovák nasmeroval na slizkého chlapa stojaceho za farizejom.
„A máš dôkaz o tom, že to bol skutočne on?“
„Prichytil som ho.“
„Máš ho na fotke?“
Muž chcel odpovedať, no slová sa mu zadrhli v krku.
„Tak vidíš!“ uškrnul sa farizej. „Nemáš.“
„A čo? Nemal som ho náhodou odfotiť aj s občianskym preukazom?“ zahlásil ironicky nešťastník.
„Mohol si,“ zdvihol farizej obočie.
„Bol to on. Videl som ho,“ šepol sklamane. „No tak!“
„To, čo si videl nikoho nezaujíma!“ nadul sa farizej a pomaly pristúpil k mužovi. „Načo si v dome držal vzácne veci? Ty sám si môžeš za to, že ťa vykradli. A teraz mi zmizni z očí! Nemám čas sa s tebou vyjednávať.“ Sliny prskajúce z jeho úst kropili mužovi tvár.
Ten na nedobrého sudcu posledný krát fľochol, zostúpil z estrády a zmizol v zhromaždení.
Potom sa Farizej otočil, pristúpil k chlapovi, ktorý sa za ním skrýval. „Už ťa nikto nebude obviňovať.“ Pohladil ho po tvári a priateľsky mu pomohol zostúpiť z pódia.
Somnium si vtedy všimol, že obvinený mu čosi strčil do ruky. Farizej to stisol v pästi a nenápadne skryl pod odevom. Napokon sa obrátil na ľudí. „Tak a teraz prejdeme k vážnejšiemu súdu,“ prehovoril a následne zvolal: „Priveďte suku!“
Chvíľu na to sa začal dav ľudí roztláčať a uvoľňovať tak cestu mužom vyzerajúcim ako vojaci. Somnium sa tiež stal súčasťou ustupujúcej masy.
Po vytvorenej cestičke viedli vojaci spútanú ženu. Bola zbitá, ústa mala previazané kusom handry. Keď prechádzala okolo, bolo vidieť že z očí jej tečú potoky sĺz. Šuchot a šepot neutíchal.
Vojaci pripochodovali k estráde a postrčili ženu na schodíky. Vytvorená cestička zmizla pod tlačenicou, keď žena vyšla hore. Farizej na ňu nenávistne zagánil. „Ptfuj!“ odpľul si. Na pódium vystúpili dvaja vojaci a pristúpili k šibenici. Uplakaná sa postavila priamo pod slučku. Tu jej vojaci rozopli putá na rukách a vzápätí – na Somniovo prekvapenie – jej ich zdvihli a vložili do slučky. Lano rázne stiahli, aby si ich nevedela uvoľniť alebo nebodaj vyvliecť. „Tak,“ prehovoril farizej, načo šum okamžite ustal. „Chytili sme obávanú teroristku!“ zvolal. Rozhodil ruky a skrz falošný úsmev ukázal pokazené zuby. Ľudia zaplesali.
Teroristku? Somniovi tak nepripadala. Videl časť Dokumentu, ktorá sa venovala terorizmu a toto žieňa akosi nezapadalo do opisu. Zdanie však mohlo klamať. O tom sa presvedčil pri kráske – mátohe. Sledoval čo sa udeje.
„Suka viedla skupinu ľudí proti systému. Zapríčiňovala škody, odmietala sa poddať morálnym hodnotám!“ Nastalo krátke ticho. „Dnes je tomu koniec!“ Zhromaždení znovu zaburácali, niekoľko pästí sa zdvihlo do vzduchu. „Dnes učiníme zadobre spravodlivosti!“ Ľudia začali čosi skandovať a farizej vyzeral akoby práve nabral nevídanú moc. Pristúpil k žene a zaraz jej začal stŕhať z tela šaty.
Z očí sa jej rinuli slzy a cez kus handry v ústach zneli tlmené výkriky. Metala sa na slučke.
Somnium zvraštil obočie. Zlý pocit v ňom narastal každým rozdriapaným kusom oblečenia.
„Čo sa vzpieraš kurva?!“ zreval farizej a prehnal svoju päsť cez ženinu tvár. Čosi chruplo a z nosa jej vytryskla krv.
Somniovi zapumpovalo srdce, tvár nabrala tmavočervený odtieň.
Farizej sa ešte chvíľu mordoval s oblečením, no keď odstúpil vystavil celkom nahú ženu desiatkam pohľadov. „Kto je bez viny,“ zvolal, „nech hodí kameňom!“ Ustúpil.
Naraz vzduchom preletela skala a vrazila žene do pŕs. Zaskučala, stisla zuby a zavrela oči. Prvý kameň bol spúšťadlom. Do vzduchu sa vznieslo mnoho rúk. Hádzali šutre, ktoré divo vrážali do tela uplakanej. Ľudia sa zohýbali pre ďalšie a ďalšie kusy. Každý si chcel hodiť.
Žena mala čochvíľa celé telo posiate odreninami a krvavými škrabancami. Odrazu preletela ťažká hruda, vrazila jej do tváre. Tu sa uplakaná prestala trzmovať a lano sa naplo pod váhou ochabnutého tela. Kamene však lietať neprestali.
Somnium nevedel čo robiť. To predsa nie je možné. Cúval von z davu.
Skaly vrážali do vláčneho tela, hoci hruď sa jej už hodnú chvíľu nedvíhala.
Poďte sa pokloniť zlatému teľaťu! Symbolu nového sveta. Ozvalo sa cez huriavk.
Už je to tu. Somnium sa zúfalo chytil za hlavu a dlaňami si prechádzal po tvári. Čo je to za šialenstvo? Zobuď sa! Tresol si päsťou do čela. ZOBUĎ SA! Vybehol z haravary a poobzeral sa. Na vôkol boli samé chrámy. Žiadne východisko, žiadna cesta – nič. Nemal inú možnosť iba vrátiť sa späť na Via Dolorosa tade, kadiaľ prišiel. Všetko nechal za sebou a poď ho späť. Avšak, ako náhle vbehol do uličky, zastavil. Pred ním sa zjavila celá armáda farizejov. „To je on!“ skríkol vychudnutý bradáč na čele. „Chyť ho!“
Spoza zástupu vybehol nízky chlap a ako šelma sa rozbehol proti Somniovi.
Ten sa zvrtol, no nestihol ďaleko ujsť. Po chvíli pocítil tvrdí úder pod ľavým kolenom, ktoré sa mu vzápätí podlomilo. Zaskučal a zosypal sa. Zozadu ho okolo krku oblapila pevná ruka. Pocítil trhnutie, jeho hlava zavadila o hruď útočníka. Pokúsil sa vzoprieť, no tvrdá päsť mu vrazila do tváre. Muž ho odrazu pustil, ako tiger skočil pred neho a kolenom mu vrazil do brady. Nasledoval kop do rebier. Úder do tváre. Druhý, tretí, štvrtí, piati. Hlava mu lietala zo strany na stranu a neprestávalo to. Záverečný úder ho celkom poslal k zemi. Prach a špina z kamennej dlažby sa mu dostali do nosa. Bolo to posledné, čo ucítil. Zotmelo sa mu a celkom stratil vedomie.

Chvel sa. Pootvoril oči, no rozoznával iba chabé, zahmlené tiene. Do uší sa mu vtesnávali nezrozumiteľné výkriky. Zneli akoby bol pod vodou. Na tvári cítil dotyk slnka. Tiene skandovali, nakláňali sa nad neho.
Pod sebou pocítil kus dreva ťahajúci sa od hlavy, pomedzi lopatky až ku chodidlám. Ruky mal rozpažené a zaviazané o vodorovnú časť dreveného predmetu. „Ukrižovať!“ zaznelo. Na zápästí pocítil chladný hrot klinca. Zachytil tieň rozohnaného kladiva a úder. Tenký kus kovu mu prerazil kožu, mäso a kosti. Zakričal od bolesti, ktorá sa ním prehnala ako smrtiaca smršť.

Pikočastice stimulovali presne tú časť mozgu, ktorú mali. Jeho telom na stole prechádzali kŕče. Zvíjal sa.

Kladivo sa rozohnalo znovu a pri dopade sa klinec zaboril hlbšie. Šialený ryk ľudí neustával. Somnium sa šklbal, reval tak hlasno ako sa dalo. Nasledovala ďalšia ruka, potom nohy. Neutíchajúci bôľ ho celkom pohltil.
Kríž s jeho dobytím telom sa začal zdvíhať. Rany pod váhou jeho vlastného tela zaboleli ešte väčšmi. Hrudný kôš sa mu natiahol natoľko, že sa nevládal nadýchnuť.

Asteroid EM12 sa zrazí s kolóniou alfa v časovom horizonte - jedna hodina.
Somnium visel na kríži, no okrem oranžovej oblohy a zapadajúceho slnka nevnímal už nič iné. Akékoľvek rozumové pochody boli obmedzené na minimum.
Pred tým ako naposledy zalapal po dychu uvidel malú trhlinu v priestore....

Okolie vybuchlo a pikočastice sformovali nový obraz. Somnium sa zošuchol na zem a rýchlo začal lapať po dychu. Namiesto slnečného priestoru ho teraz obkolesila tma. Iba kde-tu blikali neónové lampy.
Nachádzal sa v akejsi továrni medzi povypínanými strojmi. Namáhavo sa postavil. Najskôr sa porozhliadal po priestore. V diaľke, na druhej strane haly svietil do tmy nápis VEDOMIE. Musíš nájsť vedomie. Vybavili sa mu slová Márie. Prejdi ulicou! Konečne. I keď pulzujúca bolesť v ranách stále neutíchala, v duchu sa potešil. Rozbehol sa pomedzi stroje priamo k nápisu tak rýchlo ako mu to zranené nohy dovoľovali.
Vedľa nápisu sa nachádzala široká brána. Keď k nej prišiel, prehmatal ju rukami. Otvoriť sa nedala len tak. Bola totiž elektrická a zdvíhala sa do hora pomocou – v stene zabudovaného ovládača.
Somnium priskočil k plastovej krabičke. Videl na nej dve tlačidlá so šípkami. Na spodnom ukazovala šípka smerom dolu, na vrchnom hore. Rázne potlačil tlačidlo so šípkou hore a brána odrazu zahrkotala. Začala sa zdvíhať. Cez zväčšujúcu sa štrbinu prúdilo dnu biele jasné svetlo.
Začul približujúce sa kroky. Strhol sa a zažmúril do tmavej haly. Na niektorých miestach si všimol postávajúce postavy v oblekoch. Zamrazilo ho. Tí ľudia nemali tváre. Žiadne oči, nos ani ústa. Iba hladká pokožka.
Čím viac svetla do haly prenikalo, tým rýchlejšie muži bez tváre mizli...

Somnium pomaly otváral viečka. Znovu začal rozoznávať bledé svetlo jeho bunky. Oči mal už takmer otvorené, keď sa zrazu stalo čosi nečakané. Dokument sa zasekol, ako keď začne sekať CD v prehrávači. Viečka mu klapli späť.

Elektrická brána sa zadrhla a s hrmotom sa spustila k zemi. Nápis VEDOMIE zhasol, nastala tma...

Ocitol sa uprostred davu tlačiacich sa ľudí. Okolo neho prechádzal muž s veľkým dreveným krížom, za ním kráčala celá procesia. Svorne odriekali: Verím v Boha, otca všemohúceho, stvoriteľa neba i Zeme a v jeho jediného syna Ježiša Krista...Hlasy stíchli v diaľke.
Hneď na to sa mu vtesnalo do uší volanie rozlievajúce sa široko do okolia: Boh je veľký. Vyznávam, že niet boha, okrem Allaha a Mohamed je jeho posol. Niekoľko desiatok ľudí začalo na zem klásť koberčeky. Poďte sa modliť, urobte dobrý skutok...
Zrak uprel na skupinku ľudí v čiernom oblečení, klobúkmi na hlave a hustými bradami. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu! Nevezmeš meno Pána, svojho Boha nadarmo! Spomeň na sobotu a sväť ju! Cti svojho otca a matku! Nezabiješ...
Počkať! Sledoval opakujúcu sa scénu. Čo to je má znamenať?!