priezračné ráno
s odleskom
fosforeskujúcej samoty

stromy oblečené v pokore
kvety stratené v listoch
a lekná v hlbinách

z tela vyrastajú korene
a južný vietor
vanie podivuhodne ďaleko

zamlčaná pravda
v záhyboch hodvábu
poukazuje na precitlivenosť

akýsi škriatok
pobehuje s rozbitým džbánom
prosí o odpustenie

tak ako si oči
postupne privyknú na tmu
i ja si časom zvyknem

na nelásku