Keď dážď nadobudol
zvuk hodín
a človek zapadol pachom
medzi stroje,
odlomila sa medzera.
To nie je expresia,
možno expresný vrt do chodby,
kde žilo preľudnenie.

 

Bruchá na neomylnosti
vo svetle vyzerali
ako ryby porozhadzované na brehu,
bez vody sa nepotrebovali,
bez prúdu chytali pachuť,
svedok by povedal,
že oddelenosť ešte nebola
sýtejšia.

 

Čo s hmotou, ktorá
pojedala samu seba,
aby pôsobila desivejšie?
Vymyslela efekt.
Načo alebo no a čo?

 

Priestor, v ňom
nepripútané formy,
na obrazovke ticho
odkedy v prednastavení
chýba myseľ.

 

Koniec alebo nereaktívne entrée:
Žiadne strať sa so studenými
kvapkami, s tikaním, tikmi,
ale dýchaj do vlastného zdania
za horami, za dolami
neprejavených patriotov,
mne ponechaj 

prítomného pozorovateľa.