Pripomínal človeka,
večne odkopaný chlapca,
pokora z neho prenikala,
málokedy, no predsa pribitá
pózou svetskej prózy
miatla.

 

Sedadlo bolo expresívne,
zaručovalo jazdu vyšinutých.

 

Keď dočítal o sebe,
priľahol ma budúcnosťou
a do ženy osadenými perami
prešiel po odovzdaní,
do plachty sme maľovali
milovanie,
bože koľkokrát sme
rámovali rána
vyliahnuté zo vzdychov.

 

Nie, žiadni pomýlení,
ale narodení bez priazne tiel.

 

Do jedného ucha vošlo:
Kde si bola, keď mi devätnástka

preťala vek?
Tam, kde dva a pol roka je pozadu,
kde sa odohráva podobnosť
na pochmúrnosť presne,
kde zlomená noha nedokáže
preskočiť do mieneného,
nepovedala som ti toho
ešte veľa o sebe,
ale načo aj?
Som vypustená od seba k tebe,
hľadať úniky do uplynulého
je ako sedieť v čakárni zubára
na vytrhnutie nálady.

 

Všetko prebiehalo bez scenára,

len šepkár arogantne prízvukoval dobu,
kde sa ukláňa pre aplauz.

 

Do srdca nevošla naliehavosť okolností,
ani iná genitívna metafora,
skôr potkýnanie a
nechty vylámané z rozvahy,
ale nepredajnosť v spriaznenej jej a jeho
našla strechu nad chimérou,
obliekanie do múrov sa odohralo

v poslednej strofe básne.

 

Zapadli sme a predsa vidieť
lásku, z lásky, pre lásku,
lebo ona je prvorodenou
pre tento život.