Mesiac v tú noc nesvietil ako obyčajne. Jeho veľká zvráskavená tvár bola naplnená ohňom. Rozhorúčený, prežiaril šíru krajinu. V očiach sa mu zračilo utrpenie, ktoré je ústami nevysloviteľné a myseľ nestačí na to, aby ho mohla pochopiť. Na lavičke pod jazmínovým kríkom sedeli On a Ona. Nezhovárali sa. Všetko, čo potrebovali vedieť, znelo v omamnej melódii vychádzajúcej priamo z ich sŕdc. Slabý vánok sa pohrával s tieňmi, akoby ich chcel roztancovať.

 V parku uprostred mesta sa veselo naháňali dve deti.

-         Už ho skoro mám! - vykríklo nadšene dievčatko.

Chlapček pribehol, aby nastavil sieť.

-         Doprava. Nie! Doľava! - éterom sa niesol bezstarostný smiech.

 Vzápätí sa zdvihol silný vietor. Neľútostne lámal konáre a zhromažďoval do svojho náručia listy, až kým ich neuniesol. Pozreli na seba a v okamihu všetko stíchlo.

 Zem zahalila hustá tma. Nebolo vidieť takmer nič, predsa zúfalo zdvihli zrak, aby ešte naposledy zahliadli, ako nenávratne odlieta.