Keď z veršov preškrtneš seba
bude to ozajstná poézia.
Som tak málo?
Ak chce život poprehadzovať abecedu
použije tlmočníka,
uchmatnúť z oblúkov
nie je sprenevera ale podpis.

 

 

Vybrala z mesiaca dvadsaťdevinu a ukázala ju vzduchu. Už dávno spoznala struny v jeho lícach, ústa, ktoré vypúšťali rieky. Mohla si vybrať. Bude to deň so silou barana alebo jemne perlivý. So slnkom v hlave alebo prisadnutým.

Odišla do svojej izby. Nemala dom ani domov. Iba kocku, ktorú zadýchala a na noc ju zmenila na obdĺžnik. Tvary, tváre a tvory, ktoré klopali. Nie aby spoznali oxymoron v oddelenej a odvtedy ucelenej. Ale aby si ľahli do urýchľovača. Menej bolesti, menej blúdenia a viac lúčov v miestach, ktorým nemilosrdne vylúpli oči.

Keď vyštikla dvadsaťdevinu z veku domorodej ženy, našla máločo, k čomu by ešte raz chcela pristúpiť. Telo každé výročie vymenilo svoj bunečný aparát. Ozaj, kde je to, ktoré nosila pred zmenou výhľadu, či volania? Chcela sa ho dotknúť. Ako aj toho, ktorým robila prvé kroky. Boli ilúziou. Inak by viseli na vešiakoch v skrini a čakali na retro zábavu.

Odložila knihu na dvadsiatej deviatej strane. Nečítala ju dychtivo. Pokračovanie sa dalo vydedukovať. No nasledujúca kapitola zvrtla predpoklad, vraj žena menom Fabiola sa nedožila vlastnej smrti. Ešte tak kniha, tá sa nemusí dožiť smrti, papierový diamant. Ale ženočlovek? Bola mŕtva pred smrťou? Alebo bola zo zotrvačnosti? Rozčítanie po hlavolame zostalo prázdne. Žiadne písmená, žiadne dialógy, vlastnosti, či konflikty. Iba biele hárky, ktoré sa rozhodla naplniť ako piškótové pláty. Rozotierala na ne chute, ktorými sa nechala kedysi ovládať. Na poslednú stranu nalepila pocity. Pri každej výnimočnej chvíli mala zvyk vyfotiť sa s nimi. Kniha začala pripomínať album, do ktorého založila individualitu. Vtedy pochopila, že sa díva na evolúciu poézie. Obdobie kostnatenia, etapa matky-vychováteľky a nakoniec srdce, čo sa dotýka všetkého a všetkých naraz.