Zanedbaný kat
 
Leopold si cez okno ustarostene prezrel záhradku plnú krtincov. Schmatol kanvicu s vodou. Keď sa dorazil do záhrady, krtince boli preč. Leopold sklamane zaliezol do domu a postavil kanvicu na ohrievač. Po okne liezol slimák. Leopoldovi sa akosi ťažko dýchalo. Vybehol pred dom, zhlboka nasával čerstvý vzduch. Všimol si, že na komíne mu pristála jachta. Rýchlo vybehol po rebríku a vkĺzol na palubu. Všade ticho, len vietor preháňal okolo kúdoly prachu. Zišiel do podpalubia a v kapitánskej kabínke objavil obálku. List na rozlúčku. Vložil si ho do vnútorného vrecka saka a chystal sa zliezť dolu. Jachta však medzitým prilákala hlúčiky zvedavcov. Deti na Leopolda ukazovali prstami a hádzali po ňom vlasaté kamene. Zasiahla ho aj jedna snehová guľa.
„Tá voda už musí vrieť,“ pomyslel si a letel do kuchyne, zotierajúc si krv z dolnej pery. O pár minút už sedel v kresle a distingvovane usŕkal. Rany ho štípali. Na okne sa črtala svetlozelená šmuha a vyzerala ako stará jazva.
 
Zvony pani Líšky
 
Pani Líška sa vybrala na návštevu svojej sestry. Už sa začínalo stmievať a tak, aby si skrátila cestu, rozhodla sa prejsť parkom. Čoskoro zišla z cestičky a narazila na postaršieho pána ako sa hrbí nad stolíkom s rozloženou šachovnicou. Oči mu zaiskrili.
„Len sa posaďte,“ ponúkal ju. Pani Líška nemala to srdce odmietnuť.
„Jedno kolo?“ spýtal sa starec. Prikývla. Začali hrať. Pani Líška nikdy šach nehrala, ale celkom sa jej darilo. Nestíhala sledovať čas. V diaľke sa blikotali svetlá pouličných lámp.
„Šach,“ povedal pán a oprel sa vo svojej stoličke. Okolo dvojice prešiel farár na bicykli. Zaštrngal zvončekom a stratil sa v tme.
„Čoskoro budú zvoniť,“ poznamenal pán. A skutočne, len čo to dopovedal, v diaľke zahrmeli zvony.
„Preboha,“ zvolala pani Líška. „Čo sa to deje?“
„To nič. Len niekoho pochovávajú. Ste na rade.“
Pani Líška sa už nevedela poriadne sústrediť. Potiahla len tak, bez premýšľania. Starec sa zahĺbil do premýšľania.
„To je koniec,“ skonštatoval napokon.
Okolo prešlo niekoľko ľudí v čiernom. Pani Líška im nevidela do tvárí. Jeden z nich sa jej rukávom obtrel o rameno. Zamrazilo ju. Vstala. Musí sa ponáhľať. Sestra ju predsa čaká. Opäť sa ozvali zvony. Tentoraz zneli bližšie.
Starec smutne zhrnul figúrky, premiešal ich a opäť rozostavil na svoje miesta.