zvon
žehliaci zeminou

 

usadil naspodok hodiny
ako mňa beznoci

zapichnuté do čela

 

ešteže
nie som uhlím
iba černozemou zo seba
hoci sa foneticky trúsim

 

skoro ma nepočuť
v kontraste hranokresieb - možnože
stá skica ako hrob
len tesne
no nepatrím mu

 

nazvoň
do trpezlivej stopy
bez tích
vyhrniem ich z ostenia

 

už naživo
cítim ručičky
kedy náklonnosťou k dvojsmrti
tikajú cez zápästia
a teba

 

než by preťali
obrastiem

 

pár sekúnd
pred